A čo alternatívna kultúra?

V prvom príspevku tohto blogu som sa dušoval, že okrem svojich zážitkov z japonských štúdií sa budem venovať aj otázkam popkultúry (resp. jej kritike), alternatívnej kultúry apod. V dnešnom preblogovanom internetovom svete je ťažké ubrániť sa pocitu určitej zbytočnosti, lebo väčšina tém, o ktorých stojí za to písať, je, ako rýchlo zistíte, ak si dáte tú prácu s hľadaním, dôsledne pokrytá, či už sa jedná o varenie, počítačové hry alebo pozorovanie vlakov. Mnohokrát sú tieto témy spracované zaujímavejšie a profesionálnejšie než v nápodobných článkoch profesionálnych žurnálov. Napriek tomu sa pokúsim zaplniť „niche“, o ktorom som presvedčený, že sa v našich zemepisných šírkach nie úplne často berie do úvahy.

Najrozličnejšie fanúšikovské stránky a špecializované blogy majú tú chybu, že sú často zamerané na úzky okruh čitateľov. Bránia teda nič netušiacim obetiam preniknúť do svetov rezervovaných pre náruživých hobbystov, nerdov, otaku a podobné pochybné existencie. A verte, či nie, tieto svety majú mnohokrát veľa čo ponúknuť aj „normálnym“ ľuďom. Chcel by som, aby práve môj blog bol miestom, ktoré predstaví rozličné zákutia alternatívnej kultúry v celej ich obskúrnosti a nádhere.

Hneď na začiatku sa potýkame s problémom v samotnej definícii výrazu „alternatívna kultúra.“ Bez toho, aby som vás zaťažoval svojimi výkladmi alebo odkazmi na wikipédiu, uvediem jeden citát (ukradnutý z internetového magazínu Coilhouse), ktorý ma zaujal v súvislosti s touto problematikou.

Alternatívne subkultúry. Boli kľúčovým aspektom industriálnej civilizácie v predošlých dvoch storočiach. Boli miestom, kam industriálna spoločnosť chodila snívať. Akýmsi vývojovým strediskom pre nové sociálne stratégie... Ale vymreli. ... Začali sme ich zbierať ešte pred tým, než stihli dozrieť. Spolu s tým, ako sa rozvíjalo trhové hospodárstvo, marketing a zo všetkého mysliteľného sa začala robiť komodita na predaj, stratilo sa u týchto subkultúr určité kľúčové obdobie rastu. Autentické subkultúry vyžadujú tíšinu a dostatok času, lenže dnes už takéto tíšiny neexistujú.

Na čo sa William Gibson, najväčšie zviera cyberpunku a prorok všadeprítomných počítačových sietí, ústami postavy z knihy „All Tomorrow’s Parties“ snaží poukázať, nie je nič iné, ako ľahko pozorovateľný fakt, že neustávajúca globalizácia a komercionalizácia zabili pôvodný zmysel alternatívnosti v subkultúrach a spravili z neho alternatívnosť v zmysle – „kúpim si radšej prášok značky Ariel alebo Persil?“ Autori inzinu Coilhouse zachádzajú ešte ďalej a vyhlasujú alternatívnu kultúru za mŕtvu. Takže čo tu potom riešim?

Vyššie načrtnutý problém sa dá príhodne aplikovať na problematiku videohier (alebo, ak chcete, počítačových hier). Nechajme zatiaľ bokom úvahy, či sa jedná o umeleckú formu, alebo nie a vezmime si za predpoklad, že videohry vskutku predstavujú svojbytné a pomerne mladé umelecké médium. Na rozdiel od etablovaných umeleckých foriem ako literatúra, výtvarné umenie, či film sa tento prírastok pochybného pôvodu narodil do sveta ovládaného nekompromisnými pazúrmi komerčnej mašinérie. Týmto nechcem tvrdiť, že by umelci v dávnych dobách nepísali, nemaľovali a neskladali pre prízemnú vidinu zisku, len chcem poukázať na nerovné východzie postavenie hier v rozličných debatách o umení. Hry ako nesmierne mladá umelecká forma nemali ešte šancu dozrieť, nemali čas ukázať svojich Homérov a Vergíliov, či DeMillov. Špecifickosť modernej doby, v ktorej sa toto médium zrodilo, z neho spravilo marketingový produkt ešte skôr, než v ňom stihlo zapustiť korene podhubie, z ktorého by vyrašilo Veľké umenie. K problematike hier sa tu budem v budúcnosti často vracať.

Odpoveď na otázku, aký dopad má súčasná konzumná spoločnosť na alternatívnu kultúru nie je zďaleka jednoznačná. Napriek vyššie uvedenému povzdychnutiu si nad ničivými prejavmi moderného marketingu si musíme položiť inú otázku, a síce: bola by kultúrna tíšina v tomto prípade tým najlepším pre cieľového – a zase sa nevyhnem tomuto výrazu – konzumenta? Dnešný svet predsa poskytuje toľko možností, od komerčných masmédií po internet, ako sa dostať k neprebernému spektru úžasných a pozoruhodných vecí, ktoré by nám v dávnejších dobách zostávali skryté. Rovnako tak aj tento blog ašpiruje stať sa aspoň sčasti mapou (či skôr nešikovne naškrabaným plánikom) miest, kam ešte možno chodiť snívať.

S. H. O. P. P. I. N. G., we're shopping!

Dnes sa s vami podelím o cenné poznatky, ktoré som nadobudol vďaka svojim neohrozeným výpravám do blízkeho supermarketu. Vypracoval som dôkladnú obrazovú dokumentáciu, ktorú doplním primeraným komentárom. Tak sa pohodlne usaďte, zbystrite pozornosť, vytiahnite si ceruzku a poznámkový bloček, spravte si chodníček vo vlasoch, budete tak vyzerať pri čítaní intelektuálnejšie.

Čo sa mi páči na japonskom marketingu je jeho zvláštna tendencia úprimne charakterizovať cieľovú skupinu svojich zákazníkov:

Takisto ma zaujalo toto mydlo:

Dostáva sa mi oprávnenej kritiky v tom zmysle, že by som tu mal viac písať o tradičných japonských zvyklostiach a sviatkoch. Rozhodol som sa tento nedostatok urýchlene napraviť aspoň takto, fotograficky. Onedlho tu máme Sviatok Sv. Mikuláša a ako môžete vidieť, japonskí predajcovia nič nenechávajú na náhodu. Na tento obľúbený japonský sviatok sa dôkladne pripravili. Mandarínky a arašidy boli vo vedľajšom regáli:

Prajem bohatú mikulášsku nádielku!

V neďalekom nákupnom centre Bell Mall chodí na prvom poschodí takýto vláčik:

I wanna take a ride on a choo-choo train.

Na rovnakom mieste sa mi podarilo spraviť významný objav. Fanúšikovia počítačových RPG medzi vami si určite často kládli otázku, aký bol osud neohrozeného rangera Minsca a jeho verného škrečka po udalostiach v druhom dieli legendárnej hernej série Baldur’s Gate. Odpoveď vás zaiste prekvapí – Minsc si zjavne otvoril butik v Ucunomiji! Tu je dôkaz:

Takto vyzerali moje prvé raňajky v Japonsku:

Tie zľahka opečené biele rúrky sa volajú čikuwa a pomáhajú mi skrátiť chvíle čakania a hladu, až mi z domoviny príde balíček s mojim obľúbeným macesom. Hoci by sme čikuwu len ťažko mohli považovať za plnohodnotnú náhradu krehkého nekvaseného chleba, svojou všestrannosťou a skvelou chuťou sa približuje k biblickej dokonalosti macesu. Vyrába sa navíjaním zmesi rybej pasty surimi a vaječného bielka na bambusovú tyč a jej následným tepelným spracovaním. Je lacná, má vysoký obsah bielkovín, málo tukov a môže sa konzumovať samostatne či v kombinácii s akýmkoľvek iným pokrmom.

Spam, ktorý predstavuje neodmysliteľnú súčasť každých vyvážených raňajok, som našiel zastrčený na polici v obchodnom dome na svojom prvom nákupe. Odvtedy sa, verný popkultúrnej tradícii, neustále presúva na rôzne náhodné a zastrčené miesta v regáloch, kde akoby zamestnanci supermarketu potrebovali narýchlo vyplniť prázdne miesto.

Lovely and beautiful, as always.

Zelenina a ovocie sú v Japonsku veľmi drahé a ich proporcie často nezodpovedajú ich ekvivalentom dovážaným do Európy. Najmä cena a vzhľad papriky sú pre gurmána z oblasti uhorského gastronomického vplyvu trošku netradičné:

Nikdy som nebol veľkým fanúšikom dochucovania čajov. Obzvlášť cudzí bol pre mňa britský zvyk konzumovať ho s mliekom. Royal Milk Tea od spoločnosti Kochakaden, division of the Coca Cola Company, ma prinútil prehodnotiť môj prístup. Jeho základ tvorí čierny čaj, mlieko a božská ambrózia. Najlepšie je, že ho predávajú spolu s inými teplými nápojmi pri pokladni, takže sa pri odchode zo sámošky môžete za dobre vykonaný nákup odmeniť jeho lahodnou chuťou.

Tea as usual, Your Royal Highness?

Na záver vás musím vystríhať pred japonskými ovocnými pseudo-jogurtami, ktoré číhajú na nič netušiacich cudzincov odchovaných na Jogobele. Obsah tohto tégliku bol napriek roztomilému názvu tak nechutný, že som ho musel vyhodiť hneď po prvom súste:

Even the photo is distorted by its awfulness.

A nakoniec, niečo pre tých, ktorí si lámu hlavu nad problémom, čo si Japonci natierajú na ten svoj biely sendvičový chlieb:

Trocha nostalgie s margarínom.

Nikkó

Ako áno, ako nie, marí sa mi, že sa mi trošíčku nahromadili neoblogované (fuj, čo je to za výraz? - pozn. Matica slovenská) zážitky. Počítajte so mnou: moja prvá návšteva Tokia, zážitky z tokijského (hm, neviem prečo, ale namiesto "tokijského" som takmer napísal "košického", asi som už unavený) Disney Sea, rozličné epizódky zo života v Ucunomiji a najnovšie aj návšteva Nikkó (pre tých menej znalých japonských záležitostí, Nikkó nie je osoba, ktorá navštívila mňa, ale národný park, ktorý som navštívil ja (možno by som mohol obmedziť poznámky v zátvorkách, it is getting old fast...)). Keďže dostávam na svoj blog množstvo pozitívnych ohlasov, chcel by som poďakovať všetkým čitateľom, čo ma podporujú v mojej činnosti a rozhodol som sa dať im možnosť vyjadriť túto podporu akosi hmatateľnejším spôsobom a za týmto účelom si zakladám PayPal účet, kam mi môžete posielať peňaž... ehm, nie, chcel som povedať, že vzhľadom na pozitívne prijatie som si zaumienil updatovať svoj blog častejšie. To sa však ľahšie povie ako vysloví, takže to vezmime hneď skraja, a síce od dnešnej (či včerajšej, podľa toho, kedy tento post zverejním) návštevy Nikkó.

Všimnite si modrú oblohu nad budovou a iste pochopíte, že tak úplne nezodpovedá počasiu, ako ho opisujem v texte. Prídete na to, že sa nejedná o moju fotku (mobil sa porúčal skôr než som to stihol cvaknúť) a že latka kvality a autenticity tohto blogu bola opäť nasadená o čosi nižšie.

Ráno sa začalo nepriaznivo - podarilo sa mi ukuchtiť nechutnú presolenú pseudo-omeletu, ktorá skončila v záchode a ešte vo vlaku do Nikkó sa mi vybil mobil. Navyše predpoveď predpovedajúca zrážky sa nemýlila a tie padali hojne počas celej cesty do, v rámci, aj z Nikkó. Z prírody sme toho veľa nevideli, akurát nádhernú alej, most cez rieku X a lesy-hory v pozadí. Naokolo sme zahliadli zopár posledných momidži, ikonických červených listov japonských javorov. Zaplatili sme si obhliadku miestnych chrámov, ktoré boli krásne, hoci, napriek zlému počasiu, prekvapivo zaľudnené. Miestami som sa cítil ako na eskalátore. Keďže som mal vybitý mobil a doteraz som si nekúpil foťák, nemal som ako zaznamenávať scenériu a tak jedinými fotkami z dnešného dňa sú obrázok stanice Nikkó, ktorý môžete vidieť vyššie, a tento záber vnútra kabínky na záchodoch na ucunomijskej stanici, nad ktorým sa japončinári môžu pousmiať a ostatní pokrútiť hlavou, že som sa už načisto pomiatol.

Pred vstupom do budhistického chrámu sa musíte vyzuť a chodiť bosky po studených rohožiach, čo sa mi sprvoti veľmi nechcelo, tak som pustil davy pred seba a trošku si oddýchol v závetrí, kde na mňa nepršalo a nehrozilo mi ušliapanie, či nabodnutie na zblúdilý dáždnik. Nič to zato, povedal som si, lebo už vtedy, opantaný daždivou atmosférou (ak ste niekto videli Kurosawov Rašómon, pripomínalo to úvod filmu, kde sa v svätyni ukrývajú pred búrkou... mínus asi 789 turistov, pravdaže) tohto starodávneho miesta, som sa rozhodol sem vrátiť a doplniť si medzery v turistickom vyžití. Pri ďalšej príležitosti som sa už osmelil, vyzul a „presmýčil“ vnútro chrámu. Oprava, postavil som sa do radu a za pútavého výkladu miestneho zamestnanca sa so zvyškom fronty sunul od vchodu do východu. Pán, ktorý podával výklad, potom opakovane udrel do zvonca, ktorý rozpulzoval hlavu draka namaľovanú na povale. na čo sme všetci zborovo vydali uznanlivé "Hé!"

Na toto miesto by som chcel dať fotku od kamarátky, ktorú by som mal tohto času už mať, ale v prípade, že sa tak nestalo, bude nasledovať nesúvisiaci obrázok niečoho, čo sa mi páči alebo je hodné zverejnenia.

V treťom chráme som sa trochu oneskoril, ale prišiel som včas na lekciu modlenia. Ide o to, že zopnete ruky, zavriete oči a necháte v sebe vesmír rezonovať spolu so zvukom zvonca, na ktorý udiera mních. Nemôžem inak, než odporúčať. Cestou ta i späť sme kráčali po ceste, po ktorej kráčal pohrebný sprievod šóguna Tokugawu Iejasua, zjednotiteľa Japonska. Trvalo im tri dni, kým ho dovliekli až z Eda, ako sa onoho času volalo hlavné mesto. Myslím, že už viem, čo budem robiť, až sa mi nahromadia tri voľné dni pokope... Dnešný výlet bol upršaný, preľudnený a nemal som možnosť sa poriadne najesť, napriek tomu si z neho odnášam samé pozitívne spomienky.

＊Aby som nezabudol, ak sa tam chystáte aj vy, nezabudnite sa cestou ku chrámom staviť v turistickom centre. Dá sa tam posedieť, pokecať s milými babičkami, nabrať plné priehrštie prospektov a cukríčkov (ja som si vzal maslový a kávový) a najmä - napiť sa teplého čajíčku ÚPLNE ZADARMO!!!!

Čo som robil v Tokiu, časť prvá

Dnes celkom netradične čo-to (a naozaj len chotto) napíšem o mojich pomerne čerstvých zážitkoch z Krajiny ekonomického zázraku milovníkov veľrýb vychádzajúceho Slnka, konkrétne o mojom výlete do Tokia minulý víkend. Výlet to bol veľmi vydarený a niesol sa viac menej v poznávacom charaktere. Takisto som sa stretol so svojou milou kolegynkou Katkou, ktorá tam študuje na dievčenskej škole Gakušúin Džoši, ktorá to inštitúcia si svojimi bezpečnostnými opatreniami nezadá s týmto dovolenkovým rezortom na Okinawe.

Na výlet som sa svedomito pripravil a vytlačil si všetky potrebné spoje, ako aj mapku okolia internet café, v ktorom som plánoval prenocovať. Odhodlane som vykročil cez turnikety na ucunomijskej stanici a v ústrety nevídaným zážitkom. Cítil som, že ma nič nemôže zastaviť. Turniket zrejme cítil presný opak a tak mi s klepnutím plným uspokojenia, aké len nemysliace automatické zariadenie ovládajúce otváranie a zatváranie malých symbolických dvierok môže mať, cestu k nevídaným zážitkom zahradil. Ochotná zamestnankyňa japonských železníc ma vypoklonkovala späť a ja som pochopil, že som sa omylom dral na nástupište šinkansenov.

Po nástupe na bežnú linku som bol síce mierne rozčarovaný, keďže sa moje poctivo pripravené rozpisy vlakov (resp. šinkansenov) ukázali ako nepoužiteľné, ale všetky negatívne pocity rýchlo vyprchali a ja som si mohol vychutnávať atmosféru v pravom japonskom osobáku. Z vnútra vozňa som mal skutočne príjemný pocit - vyzerá ako metro a preto evokuje predstavu, že už-už dorazíte na miesto, hoci vytúžená destinácia leží za horami, za dolami. Systém japonských železníc sa mi celkovo i napriek zmienenému nedorozumeniu s turniketom veľmi zapáčil. Je prehľadný, efektívny a nesmieme zabudnúť ani na... et cetera, keďže ma JR neplatia za to, aby som im robil reklamu, prechádzam k záživnejším veciam. Toto som uvidel, keď som vystúpil na svojej finálnej zastávke - Medžiro:

Tak, na začiatok by som rád pozdravil príslušníkov vyvolenej kasty ľudí schopných čítať miniatúrne písmenká. Ako ďalšie musím priznať, že na tomto zábere v skutočnosti nie je Medžiro, ale okolie stanice na Ikebukuro, pretože som zistil, že z Medžira nemám žiadnu fotku a táto štvrť je každopádne známejšia. Diskrétni čitatelia tohto popisku si túto informáciu dozaista nechajú pre seba. Som presvedčený, že ostatní čitatelia tento maličký nedostatok prehliadli a nevidím dôvod prečo komplikovať situáciu nadbytočnými informáciami. ... Ehm.

Žiaľ, čas vyhradený na moje dnešné blogovanie vypršal. Zajtra sa opäť vydám do Tokia, tejto perly východu, aby som navštívil miestny Disneyland. Nedočkavým čitateľom, ktorí so zadržaným dychom čakajú na popis mojich vzrušujúcich minulotýždňových dobrodružstiev na tokijskom Haradžuku, Ikebukuro a Jojogi odporúčam za a) nadýchnuť sa, aby si neublížili a za b) zamieriť na Katkin blog, v ktorom opisuje naše spoločné potulky po pamätihodnostiach Tokia.

Takže, ak zajtra nechcem zadriemať priamo v náručí Káčera Donalda, mal by som sa pobrať na lôžko. Dobrú noc vám všetkým.

Ďalšia japonská retrospektíva, tentokrát trochu chronologicky zmätená

(Pozn. editora: Ako si môžete povšimnúť nižšie, rezignoval som na odlišovanie rozličných časových rovín odlišným fontom. Nevyzeralo to obzvlášť pekne, navyše, tieto dva fonty sa spolu vídali asi tak radi ako Japonci s prezidentom Medvedevom na Kurilách, inými slovami, robilo to z editovania blogu hotovú nočnú moru.)

Fíha, po mesiaci sa mi podarilo dostať sa k štvrtému dňu. Týmto tempom postovania by som mohol do Vianoc stihnúť opísať hádam aj kompletný druhý týždeň mojich dobrodružstiev! (turns off sarcasm) V poriadku, to by na úvod asi stačilo. Now, I give you:

DAY 4  – TOUR DE UTSUNOMIYA, OR

„HEARD THE ETERNAL FOOTMAN BOUGHT HIMSELF A BIKE TO RACE“ (TORI AMOS – PRETTY GOOD YEAR)

Dnes bola na programe výprava do samotného srdca japonskej byrokracie. Áno, je to tak, myslím tým obávaný mestský úrad. Keďže je vzdialený poriadny kusisko cesty, drať podrážky neprichádzalo do úvahy. Ísť autobusom nikoho ani nenapadlo. „Ta co“? spýtal by sa východniar a mal by pravdu. Neostávalo iné ako použiť najobľúbenejší dopravný prostriedok Japoncov, niek a číkov. Nie, nie je to šinkansen (a šinkanZEN už vôbec nie).

Šinkansen.

Na bicykli som, ako iste viete, sedel naposledy ako... koľko? 10-ročný? Keďže včera potme som sa ani nepokúšal prísť na to, ako sa môj bicykel (áno, mám bicykel, to neviete, lebo som narušil časové KONTINUUM, je tak akurát malý pre mňa a pre tie ich drobné nožičky a za-...ehm...) odomyká, bez tréningu a prípravy som po celých vekoch bol nútený naň sadnúť až ráno, keď prišli dievčatá (držím sa zásady, že nemá zmysel šaškovať, keď pri tom nie sú ľudia). Rui mi vysvetlila sofistikovaný systém uzamykania and off we went. Spočiatku sa mi trochu triasli ruky a zvierač, ale pomerne rýchlo mi to prešlo do krvi a celkom som si začal jazdu užívať.

Objavil som dosiaľ nevídané taje Utsunomiye. Tak po prvé, predsa len majú cyklotrate (doteraz som si myslel, že len chodníky, o ktoré sa delili s občasným chodcom) a to pomerne extenzívne. Prešli sme do inej časti Utsu, kde bolo o poznanie viac kancelárskych budov, banky, nadjazdy a priehrštie kancelárskych poločinžiakov,  takže odporúčam nájsť si v predošlých mailoch môj opis Utsunomije ako vidieka so štrkopieskovými cestami, vytlačiť ho, postrihať, poriadne posypať kari korením a nakŕmiť ním svište.

O čom som to písal? Ach áno, vybavili sme si s Pájou ALIEN REGISTRATION CARDs, resp. si po ne máme prísť asi o dva týždne a potom budeme môcť páchať v Japonsku legálne neplechu ako drobulinkí face-huggeri na palube lode Nostromo.

Potom sme si vybavili zdravotné poistenie, faktúra za ktoré mi má prísť poštou. To píšem len tak, aby som to mal na pamäti, memoárová, umelecká a emocionálna hodnota tejto vety je nulová, tak radšej prejdime k bankovému účtu. Vybavil som si ho v banke Ašikaga (rovnako sa volala rodinka šógunov, ktorí vládli v J. od 14. storočia, ale píše sa to inak, takže to nie sú oni, nebojte, nevrátil som sa žiadnou studňou do obdobia SENGOKU DŽIDAI), neviem síce načo, keďže aj tak potrebujem účet na pošte, ale budiž.

Museli sme na zmluve zanechať odtlačky svojich pečiatok s ozajskými japonskými znakmi – ja som si tú svoju zo stojenáča zabudol a musel kúpiť novú... Takže namiesto IGAMIHO v šuflíku budem na oficiálnych dokumentoch figurovať ako KUROSAKI. (pozn. editora: za ten mesiac pečiatkovania sa Japonci zakaždým, keď som ju vytiahol, na tom dobre chlámali) Ukázalo sa, že taká istá pečiatka, čo mala Pája za 100 y je nepoužiteľná, takže dobre, že som ju omylom nechal doma. Budem ju otláčať na pohľadnice. Vyzerá ako rúž.

Rúž.

Nakoniec sme si boli kúpiť mobily. Síce nám ostali nejaké po minuloročných študentkách z Palackého univerzity, ale bolo lacnejšie kúpiť si telefón plus paušál ako paušál sám o sebe. Logika? No, neviem či nejakú chcem hľadať, ale asi spoločnosti DOCOMO a AU resp. SONY-ERICSSON potrebujú odbyt.

Celú cestu pršalo a keďže držať dáždnik nepatrí k zručnostiam Európanov, trošku nás pokropilo. Tak to by bolo všetko, takže nasadnem do časostroja,  skôr než ma odhalí japonská časová polícia a vrátim sa do obdobia...

Idylická štvrť, v ktorej prebývam.

DAY 3 – BORING AND HAS NO SUBTITLE

Nedeľa ráno a nič sa mi nechce, nakoniec sa prinútim odtrhnúť od HABLADOR DE LOS MUERTOS a vystrčím hlavu z odsúvacej steny. A čo nepočujem – to mačiatko, ktoré som stretol včerajšej noci (Muhahah, ako vidíte, stále sa pohrávam s linearitou času, takže.... čo sa to... v skrini sa otvára akýsi žiariaci portál, či trhlina v časopriestore a vystupujú z neho páni v bielych kombinézach s plynovými maskami a mieria na mňa zvláštne zaguľatenými... nie, ja nechcem, sľubujem, že už nebudem zasahovať do toku času, ja... neeeeeeeem...!) si otvára hubu na celé susedstvo. Nadšene po ňom pátram očami, lež je skryté, rozverne si mňauká a ani po niekoľkom raze sa mi ho nepodarí odhaliť, paskudu jednu. (pozn. editora - za predchádzajúcu zátvorku sa ospravedlňujem, ale bola v pôvodných záznamoch a nemal som to srdce ju vymazať - nuž čo, nostalgia je beštia)

Moja anachronická posteľ. Odmyslite si obliečky, perinu a vankúše, tie som si zaobstaral až o mnoho dní neskôr.

Doniesli mi posteľ. Aspoň všetko tomu nasvedčuje, že doniesli, pretože sa mi nezdá, že by už Japonci vynašli prostriedok na teleportáciu hmoty. A okrem toho, ucítil som vánok, hneď po tom, ako sa mi na koberci zhmotnila posteľ a keď som rýchlo podišiel k oknu, zavoňal som výfukové plyny z auta, ktoré si to bafkalo k ďalšiemu zákazníkovi. (Pre tých menej chápavých, týmto sa snažím sarkasticky poukázať na to, ako sú Japonskí pracovníci neuveriteľne rýchli a výkonní.)

No, to by snáď nadnes stačilo, nemyslíte? Nechcem Vás, milí čitatelia tohto blogu, rozmaznať príliš častými, obsiahlymi či, nedaj Bože, AKTUÁLNYMI  príspevkami (o duchaplnosti radšej pomlčíme). Ako by to vyzeralo?

A man's best friend and co-habitant...?

Tak, pokračujeme úryvkami z mojej korešpondencie, tentokrát tematicky zjednotenými okolo jedného zástupcu japonskej a svetovej fauny.
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
DEŇ 2 – NIE, "GOKIBURI" NAOZAJ NIE JE NÁZOV JAPONSKEJ ŠPECIALITY

Ak chcete vedieť čoho, tak si vytiahnite historický atlas alebo mapu Nemecka a nájdete ich ako členov jednej zo spolkových republík. Napoviem vám, sú hnedí (ehm...) a majú pekne vyvinuté tykadielka.

No, nač to naťahovať,  jeden ma privítal večer pri návrate domov. Pľuha, čakal tam na mňa, že si na mne pošmáčkne... (študuje v encyklopédii heslo „la cucaracha“ a opravuje text) ... čakal, že si pošmáčkne na banánových šupách, ktoré som neprezieravo nechal štyri hodiny v smetnom kýbliku pri dverách. Ale zaskočilo ho, že som rozsvietil a utiekol popod dvere. Vyzbrojený prostriedkom na čistenie záchodov som bojácne pootvoril dvere a kužeľ svetla poodhalil úskok môjho protivníka – čakal vonku pred dverami v kúte, kým zhasnem, aby opäť infiltroval môj velín, z ktorého vysielam do všetkých kútov Japonska svoje blahodárne zenové vibrácie. Takúto svätokrádež som strpieť nemohol, tak som po ňom začal striekať svoj dermatologicky testovaný preparát a hnal som ho až za živý plot. Pochybujem, že mu to spravilo čo i len vyrážku, ale snáď ho prešla chuť na cudzie banánové šupy a nezmieni sa o umiestnení môjho HQ pred svojimi spolupracovníkmi.

Odvtedy nestrpím v byte ani v jeho okolí žiaden biologický odpad, chladničku používam ako krátkodobý medzisklad zvyškov a rýchlo sa všetkého zbavujem v erárnom kontajneri. Tam sa japonské šváby môžu venovať triedeniu odpadu do 10 kategórii čo im hrdlo (alebo jeho švábí ekvivalent) ráči a spĺňať tak spoločensky prijateľnú úlohu.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
Ako sa ukázalo, šváb nepovedal posledné slovo, a tak môžem podať toto svedectvo:
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
DEŇ 6 - KNOW YOUR 
COCKROACH

Tak dnes som pol dňa zabil vyspávaním a vstal som až o desiatej, lebo včera v noci som ponocoval s knižkou. Aby toho nebolo dosť, keď som sa už o pol štvrtej vybral na konečnú predposteľnú toaletu, cestu mi skrížil šváb. Áno, šváb sa vrátil, with a vengeance. Bol na love, síce neviem čoho (môjho šampónu a jednorazových žiletiek?), ale bol a　šinul si to po záchodových dverách. Neviem, či bol viac v šoku on alebo ja, ale keď som sa vrátil vyzbrojený škatuľou od topánok, bol preč a ani polhodinové hľadanie neodhalilo jeho súradnice. Dnes som si kúpil v nákupnom centre Bell Mall tzv. GOKIBURI HOIHOI, slávny to japonský vynález, resp. domček pre šváby, ktorý nie je ani tak domčekom ako skôr smrteľnou pascou... muahaAHAHAH!!! Neko strikes back, and terrible retribution is at hand!
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
Nakoniec dômyselne nastražené pasce nepriniesli vytúžené obete. Šváby nad prenikavo smrdiacou návnadou ohrnuli nos (alebo tú časť svojej anatómie, ktorú zvyčajne ohŕňajú) a nerušene sa venovali svojim záležitostiam. Našťastie medzi nami od tej doby nevznikli žiadne vážnejšie konflikty a možno povedať, že si udržiavame harmonické spolunažívanie, založené na vzájomnom rešpekte a nezasahovaní do osobného priestoru toho druhého - ja im neleziem do odpadkov a oni si nechodia sušiť krovky do mojej klimatizáciou vyhrievanej miestnosti. I think this is a beginning of a beautiful relationship...

The first few e-mails to my homies (excerpt)

Takto vyzeralo niekoľko mojich prvých mailov do košického HQ, ktoré som napísal po príchode do Japonska.

2 Oct 2010 13:43:54

Milá rodinka,

Po dlhšom čase sa mi naskytla príležitosť napísať Vám - tak teda píšem - hoci nie bez problémov, lebo medzerník na japonskej klávesnici je mrňavý a neustále sa mi to prepína na hiraganu, takže sa nečudujte, ak zrakom sem-tam zavadíte o nezrozumiteľný klikihák. Práve sedím v jednej z internetových 24 hodinových nonstop kaviarní/herní, o ktorých ste iste počuli. Klíma mi neúprosne fúka na hlavu a nie je možné použiť hlasové dorozumievanie ako Skype  (ktorý ani nie je nainštalovaný), takže celkom biedny dojem na to, že za dve hodiny platím 600 jéčok. Našťastie sú v tom zahrnuté aj bezplatné nápoje, čo práve teraz využijem. (mmmn, sladký Royal čaj s mliečkom, chlip-chlip, sŕk) Tak, už som aj dopil, môžem si ísť po ďalší... Tak, kde som to bol ? Aha, Japonsko.

Nuž, asi si zvyknem, cítim, že si už pomaly začínam, ale aj tak... no, mnm, asi bude lepšie začať pekne po poriadku.

LET

Čo povedať, všetko prebehlo v pohode, žiadne turbulencie, ani čajka nevletela do prúdového motora. Síce som oka nezažmúril, ale inak cesta nebola o nič náročnejšia ako taký výlet vlakom do Prahy.

Narita bola fajn. Čakanie v radoch bolo pod hranicou štandardu otravnosti. Od runwaya nás viezli autobusom a prestúpili sme na vláčik. Neexistuje, aby sa človek stratil - všetko je vysvetlené tak, aby to pochopili aj Japonci, takže našinec odchovaný na zmätočných inštrukciách a byrokratickom nezáujme to zvláda s prehľadom.  Personál bol milý a zodpovedal mi, čo som potreboval a cesta autobusom do Ucunomije bola už len maličkosť.

Bezproblémový vstup do krajiny vo mne vyvolal pocit neohrozenosti, ktorý sa ukázal byť zradný (que dramatic sound effect) (...popíja bielu kávu a pri dramatickom zvukovom efekte sa preľakne, až skoro popolieva seba a klávesnicu horúcim nápojom ...) Ehm. No, nebolo to nič hrozné, akurát sa mi od príchodu neprestávala točiť hlava. PREČO? To sa dozviete onedlho! ~Ichiko (...zamyslene krúži hrnčekom, na ktorom je medvedík Pú a Prasiatko....)

  

2 Oct 2010 15:23:53

LOST IN TRANSLATION

Okolo pol tretej som dorazil autobusom do Ucunomije. Na zastávke ma už čakala ČÍŇANKA DOBROVOĽNÍČKA (tm), ktorá ma taxíkom odprevadila ku Kobajašiovej z oddelenia pre medzinárodné a zahraničnoštudijné záležitosti.

Kobajašiová bola veľmi ochotná, sympatická a omylom som ju nechal, nech sa mi naťahuje s batožinou. Hodila ma autom k môjmu "apáto", čize garzónke, a k mojej nastávajúcej (v zmysle "budúcej" - nie, nechystám sa ženiť) rozvernej landlady, ktorá sama seba nazýva "obásan" (babi), ale v skutočnosti sa volá Išikawa. Ukázali mi byt, rôzne faktúry a zmluvy v japončine, z ktorých som bol jeleň a priateľsky do mňa hučali sprava zľava až  „krúpěj potu skanula po mojom obočí“. Potom som zaplatil preddavok nájomného, poďakoval Kobajašiovej a nasledoval svoju landlady do jej obyváku, kde bol obraz jej starého otca v uniforme a rôzne artefakty z ciest, od antickej busty po figúrku amerického mohawka, či cherokeeho, z plastu.

Moja domáca je čiperná a srdečná stará pani. Po krátkej návšteve ma radšej poslala domov, aby som sa neminul s istým Itó-sanom, (pozn. ed. - teraz už viem, že v skutočnosti ide o ženu, nuž čo - japonské mená) ktorému volala Kobajašiová, aby na mňa počkal a ukázal mi, že kde, čo a ako.  Miesto toho tam na nás čakal milý plynár, čo počúva Red Hot Chilli Peppers a vypytoval sa ma na nejakého nášho futbalistu, ale potom si uvedomil, že je v skutočnosti z Bulharska. Bol veľmi ochotný a vysvetlil mi, ako sa používa plyn (mám samozapaľovací plynový horák s ventiláciou), ako teplá a studená voda (t.j. otočením červeného kohútika tečie teplá!!!) a nechal mi svoje číslo, keď budem potrebovať nejakú radu ohľadom plynu. Predbežne mám všetko zariadené - voda tečie, plyn sa valí, vietor fúka, žiarivky vysielajú svoju blahodarnú žiaru... NEXT: opis príbytku. Majte sa krásne!

3 Oct 2010 12:22:59

THE ROOM and
I'M WORRIED ABOUT GARBAGE DISPOSAL, THE SYSTEM THEY'VE GOT IN JAPAN

Môj príbytok sa skladá z priestrannej obývacej spálne-pracovne, kúpeľne a chodbičky, kde je zaradom naskladaná chladnička, drez, plynová dvojplatnička a práčka. Potom nasleduje tradične znížená (asi polmetrová) oblasť na prezúvanie a dvere von.

Byt je súčasťou dvojposchodového bytodomu v typickom modernom japonskom štýle, t.j. vyzerá, že je postavený z lepenky a vlnitého plechu ako cca. 50 percent domov v tejto štvrti. Interiér žiari novotou, kúpeľňa je čistučká, vykachličkovaná a má VAŇU ( čo som hneď prvý večer využil a spravil si kúpeľ s arómou ruží). Izba má akurát len stôl, stoličku a koberec. Vo vstavanej skrini som našiel futon a nejaké staré prikrývky – nič na tom - ustlal som si na ňom spacák, kým budem mat čas všetko poprať. Okrem mňa dvojposchodový bytodom obývajú ešte piati "gaidžinovia" a vedľa sú aj nejakí japonskí študenti.

Najzaujímavejšie sú dvere a okná, ktoré sú posuvné - čiže v tradičnom japonskom štýle. Väčšiu časť jednej steny izby vlastne tvoria priehľadné posuvné dvere zo skla, sieťka a na noc sa dá roztiahnuť aj ten vlnitý plech, takže mi nič nebráni sedieť v izbe, odsunúť všetky posuvné okná a steny, odhrnúť záclony a vychutnávať si pouličný život - resp. stať sa jeho súčasťou.

Je tam pekný výhľad na triedený odpad (pánovi plynárovi som sa posťažoval, že nechápem ten ich systém triedenia a recyklácie. Na dverách mám taký plagát, ktorý vysvetľuje triedenie odpadu do 10 (slovom DESIATICH!!!) kategórií (pani domáca mi čosi letmo vysvetlila, ale to som práve došiel a bol som mimo), no a milý plynár vyhlásil, že ani Japonci ho nechápu), štrkopieskovú cestu a dnes som videl jedného postaršieho pána ako nebezpečne balansoval na kamennom múriku a niečo riešil okolo stromčekov.

Atmosféra v susedstve mi príde veľmi priateľská až rodinná. Dnes mi cez otvorené dvere=okno=stenu nazrel nejaký úplne neznámy starý pán a spýtal sa, či už mám posteľ. Pripomína mi to Límanove spomienky na Tokio 60. rokov, kde ho v holičstve privítali : "Dobrý deň, vy ste ten gaidžin, ktorý býva u pani tej-a-tej z našej štvrte?" Žeby Ucunomija ešte mala to, o čo Tokio prišlo?

Tak, tu by som dnes ukončil svoje rozprávanie. Táto blogovacia záležitosť je vyčerpávajúcejšia, než som sa domnieval. Ďakujem mojej najlepšej korektorke, že sa podujala doplniť diakritiku tejto znôške narýchlo naklepaných nezmyslov, ktoré som horúčkovito snoval po nociach v dúpäti otaku.

'Ere now, look what the cat brought in!

(Language disclaimer: This blog is primarily intended for perusal of my Slovak/Czech-speaking friends, family members and associates, and as such the bulk of it will be written in Slovak with, possibly, some English (or maybe even Japanese) entries here and there, as the muses strike me. My apologies to any unfortunate souls, who may have happened upon this insignificant partition of the great internet jibbery-jab, who, thus informed, find themselves unwilling to accept this language-mingling outrage, and to whom I may suggest to head for the door, which is at the end of the hallway on the right, don't forget to take your umbrella, thank you very much.)

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Vitajte na prvom zázname môjho novučičkého blogu, v ktorom sa budem zameriavať na niektoré vybrané a "nesmierne ožehavé" témy týkajúce sa popkultúry a alternatívnej kultúry v jej najrozličnejších formách a prejavoch, ako aj na svoje skúsenosti a zážitky zo študijného pobytu v Japonsku, či čokoľvek, čo mi príde na um a budem to pokladať za hodné zvečnenia na serveroch spoločnosti Google, a tým pádom aj v krátkodobej pamäti prípadných čitateľov tohto blogu. V neposlednom rade by som ho chcel využiť aj na publikáciu svojich poviedok, či iných patologických zásahov do povedomia nič-netušiacej spoločnosti. 

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

S frekvenciou asi dvoch záznamov za týždeň by som si dovolil začať zbežným opisom môjho príchodu do Japonska a (v dobe písania aktuálnym, teraz už retrospektívnym) priblížením najdôležitejších okamihov prvých troch týždňov môjho štúdia/pôsobenia/ponevierania sa po Utsunomiya University a jej okolí.