Ďalšia japonská retrospektíva, tentokrát trochu chronologicky zmätená

(Pozn. editora: Ako si môžete povšimnúť nižšie, rezignoval som na odlišovanie rozličných časových rovín odlišným fontom. Nevyzeralo to obzvlášť pekne, navyše, tieto dva fonty sa spolu vídali asi tak radi ako Japonci s prezidentom Medvedevom na Kurilách, inými slovami, robilo to z editovania blogu hotovú nočnú moru.)

Fíha, po mesiaci sa mi podarilo dostať sa k štvrtému dňu. Týmto tempom postovania by som mohol do Vianoc stihnúť opísať hádam aj kompletný druhý týždeň mojich dobrodružstiev! (turns off sarcasm) V poriadku, to by na úvod asi stačilo. Now, I give you:

DAY 4  – TOUR DE UTSUNOMIYA, OR

„HEARD THE ETERNAL FOOTMAN BOUGHT HIMSELF A BIKE TO RACE“ (TORI AMOS – PRETTY GOOD YEAR)

Dnes bola na programe výprava do samotného srdca japonskej byrokracie. Áno, je to tak, myslím tým obávaný mestský úrad. Keďže je vzdialený poriadny kusisko cesty, drať podrážky neprichádzalo do úvahy. Ísť autobusom nikoho ani nenapadlo. „Ta co“? spýtal by sa východniar a mal by pravdu. Neostávalo iné ako použiť najobľúbenejší dopravný prostriedok Japoncov, niek a číkov. Nie, nie je to šinkansen (a šinkanZEN už vôbec nie).

Šinkansen.

Na bicykli som, ako iste viete, sedel naposledy ako... koľko? 10-ročný? Keďže včera potme som sa ani nepokúšal prísť na to, ako sa môj bicykel (áno, mám bicykel, to neviete, lebo som narušil časové KONTINUUM, je tak akurát malý pre mňa a pre tie ich drobné nožičky a za-...ehm...) odomyká, bez tréningu a prípravy som po celých vekoch bol nútený naň sadnúť až ráno, keď prišli dievčatá (držím sa zásady, že nemá zmysel šaškovať, keď pri tom nie sú ľudia). Rui mi vysvetlila sofistikovaný systém uzamykania and off we went. Spočiatku sa mi trochu triasli ruky a zvierač, ale pomerne rýchlo mi to prešlo do krvi a celkom som si začal jazdu užívať.

Objavil som dosiaľ nevídané taje Utsunomiye. Tak po prvé, predsa len majú cyklotrate (doteraz som si myslel, že len chodníky, o ktoré sa delili s občasným chodcom) a to pomerne extenzívne. Prešli sme do inej časti Utsu, kde bolo o poznanie viac kancelárskych budov, banky, nadjazdy a priehrštie kancelárskych poločinžiakov,  takže odporúčam nájsť si v predošlých mailoch môj opis Utsunomije ako vidieka so štrkopieskovými cestami, vytlačiť ho, postrihať, poriadne posypať kari korením a nakŕmiť ním svište.

O čom som to písal? Ach áno, vybavili sme si s Pájou ALIEN REGISTRATION CARDs, resp. si po ne máme prísť asi o dva týždne a potom budeme môcť páchať v Japonsku legálne neplechu ako drobulinkí face-huggeri na palube lode Nostromo.

Potom sme si vybavili zdravotné poistenie, faktúra za ktoré mi má prísť poštou. To píšem len tak, aby som to mal na pamäti, memoárová, umelecká a emocionálna hodnota tejto vety je nulová, tak radšej prejdime k bankovému účtu. Vybavil som si ho v banke Ašikaga (rovnako sa volala rodinka šógunov, ktorí vládli v J. od 14. storočia, ale píše sa to inak, takže to nie sú oni, nebojte, nevrátil som sa žiadnou studňou do obdobia SENGOKU DŽIDAI), neviem síce načo, keďže aj tak potrebujem účet na pošte, ale budiž.

Museli sme na zmluve zanechať odtlačky svojich pečiatok s ozajskými japonskými znakmi – ja som si tú svoju zo stojenáča zabudol a musel kúpiť novú... Takže namiesto IGAMIHO v šuflíku budem na oficiálnych dokumentoch figurovať ako KUROSAKI. (pozn. editora: za ten mesiac pečiatkovania sa Japonci zakaždým, keď som ju vytiahol, na tom dobre chlámali) Ukázalo sa, že taká istá pečiatka, čo mala Pája za 100 y je nepoužiteľná, takže dobre, že som ju omylom nechal doma. Budem ju otláčať na pohľadnice. Vyzerá ako rúž.

Rúž.

Nakoniec sme si boli kúpiť mobily. Síce nám ostali nejaké po minuloročných študentkách z Palackého univerzity, ale bolo lacnejšie kúpiť si telefón plus paušál ako paušál sám o sebe. Logika? No, neviem či nejakú chcem hľadať, ale asi spoločnosti DOCOMO a AU resp. SONY-ERICSSON potrebujú odbyt.

Celú cestu pršalo a keďže držať dáždnik nepatrí k zručnostiam Európanov, trošku nás pokropilo. Tak to by bolo všetko, takže nasadnem do časostroja,  skôr než ma odhalí japonská časová polícia a vrátim sa do obdobia...

Idylická štvrť, v ktorej prebývam.

DAY 3 – BORING AND HAS NO SUBTITLE

Nedeľa ráno a nič sa mi nechce, nakoniec sa prinútim odtrhnúť od HABLADOR DE LOS MUERTOS a vystrčím hlavu z odsúvacej steny. A čo nepočujem – to mačiatko, ktoré som stretol včerajšej noci (Muhahah, ako vidíte, stále sa pohrávam s linearitou času, takže.... čo sa to... v skrini sa otvára akýsi žiariaci portál, či trhlina v časopriestore a vystupujú z neho páni v bielych kombinézach s plynovými maskami a mieria na mňa zvláštne zaguľatenými... nie, ja nechcem, sľubujem, že už nebudem zasahovať do toku času, ja... neeeeeeeem...!) si otvára hubu na celé susedstvo. Nadšene po ňom pátram očami, lež je skryté, rozverne si mňauká a ani po niekoľkom raze sa mi ho nepodarí odhaliť, paskudu jednu. (pozn. editora - za predchádzajúcu zátvorku sa ospravedlňujem, ale bola v pôvodných záznamoch a nemal som to srdce ju vymazať - nuž čo, nostalgia je beštia)

Moja anachronická posteľ. Odmyslite si obliečky, perinu a vankúše, tie som si zaobstaral až o mnoho dní neskôr.

Doniesli mi posteľ. Aspoň všetko tomu nasvedčuje, že doniesli, pretože sa mi nezdá, že by už Japonci vynašli prostriedok na teleportáciu hmoty. A okrem toho, ucítil som vánok, hneď po tom, ako sa mi na koberci zhmotnila posteľ a keď som rýchlo podišiel k oknu, zavoňal som výfukové plyny z auta, ktoré si to bafkalo k ďalšiemu zákazníkovi. (Pre tých menej chápavých, týmto sa snažím sarkasticky poukázať na to, ako sú Japonskí pracovníci neuveriteľne rýchli a výkonní.)

No, to by snáď nadnes stačilo, nemyslíte? Nechcem Vás, milí čitatelia tohto blogu, rozmaznať príliš častými, obsiahlymi či, nedaj Bože, AKTUÁLNYMI  príspevkami (o duchaplnosti radšej pomlčíme). Ako by to vyzeralo?