Ďalšia japonská retrospektíva, tentokrát trochu chronologicky zmätená

(Pozn. editora: Ako si môžete povšimnúť nižšie, rezignoval som na odlišovanie rozličných časových rovín odlišným fontom. Nevyzeralo to obzvlášť pekne, navyše, tieto dva fonty sa spolu vídali asi tak radi ako Japonci s prezidentom Medvedevom na Kurilách, inými slovami, robilo to z editovania blogu hotovú nočnú moru.)

Fíha, po mesiaci sa mi podarilo dostať sa k štvrtému dňu. Týmto tempom postovania by som mohol do Vianoc stihnúť opísať hádam aj kompletný druhý týždeň mojich dobrodružstiev! (turns off sarcasm) V poriadku, to by na úvod asi stačilo. Now, I give you:

DAY 4  – TOUR DE UTSUNOMIYA, OR

„HEARD THE ETERNAL FOOTMAN BOUGHT HIMSELF A BIKE TO RACE“ (TORI AMOS – PRETTY GOOD YEAR)

Dnes bola na programe výprava do samotného srdca japonskej byrokracie. Áno, je to tak, myslím tým obávaný mestský úrad. Keďže je vzdialený poriadny kusisko cesty, drať podrážky neprichádzalo do úvahy. Ísť autobusom nikoho ani nenapadlo. „Ta co“? spýtal by sa východniar a mal by pravdu. Neostávalo iné ako použiť najobľúbenejší dopravný prostriedok Japoncov, niek a číkov. Nie, nie je to šinkansen (a šinkanZEN už vôbec nie).

Šinkansen.

Na bicykli som, ako iste viete, sedel naposledy ako... koľko? 10-ročný? Keďže včera potme som sa ani nepokúšal prísť na to, ako sa môj bicykel (áno, mám bicykel, to neviete, lebo som narušil časové KONTINUUM, je tak akurát malý pre mňa a pre tie ich drobné nožičky a za-...ehm...) odomyká, bez tréningu a prípravy som po celých vekoch bol nútený naň sadnúť až ráno, keď prišli dievčatá (držím sa zásady, že nemá zmysel šaškovať, keď pri tom nie sú ľudia). Rui mi vysvetlila sofistikovaný systém uzamykania and off we went. Spočiatku sa mi trochu triasli ruky a zvierač, ale pomerne rýchlo mi to prešlo do krvi a celkom som si začal jazdu užívať.

Objavil som dosiaľ nevídané taje Utsunomiye. Tak po prvé, predsa len majú cyklotrate (doteraz som si myslel, že len chodníky, o ktoré sa delili s občasným chodcom) a to pomerne extenzívne. Prešli sme do inej časti Utsu, kde bolo o poznanie viac kancelárskych budov, banky, nadjazdy a priehrštie kancelárskych poločinžiakov,  takže odporúčam nájsť si v predošlých mailoch môj opis Utsunomije ako vidieka so štrkopieskovými cestami, vytlačiť ho, postrihať, poriadne posypať kari korením a nakŕmiť ním svište.

O čom som to písal? Ach áno, vybavili sme si s Pájou ALIEN REGISTRATION CARDs, resp. si po ne máme prísť asi o dva týždne a potom budeme môcť páchať v Japonsku legálne neplechu ako drobulinkí face-huggeri na palube lode Nostromo.

Potom sme si vybavili zdravotné poistenie, faktúra za ktoré mi má prísť poštou. To píšem len tak, aby som to mal na pamäti, memoárová, umelecká a emocionálna hodnota tejto vety je nulová, tak radšej prejdime k bankovému účtu. Vybavil som si ho v banke Ašikaga (rovnako sa volala rodinka šógunov, ktorí vládli v J. od 14. storočia, ale píše sa to inak, takže to nie sú oni, nebojte, nevrátil som sa žiadnou studňou do obdobia SENGOKU DŽIDAI), neviem síce načo, keďže aj tak potrebujem účet na pošte, ale budiž.

Museli sme na zmluve zanechať odtlačky svojich pečiatok s ozajskými japonskými znakmi – ja som si tú svoju zo stojenáča zabudol a musel kúpiť novú... Takže namiesto IGAMIHO v šuflíku budem na oficiálnych dokumentoch figurovať ako KUROSAKI. (pozn. editora: za ten mesiac pečiatkovania sa Japonci zakaždým, keď som ju vytiahol, na tom dobre chlámali) Ukázalo sa, že taká istá pečiatka, čo mala Pája za 100 y je nepoužiteľná, takže dobre, že som ju omylom nechal doma. Budem ju otláčať na pohľadnice. Vyzerá ako rúž.

Rúž.

Nakoniec sme si boli kúpiť mobily. Síce nám ostali nejaké po minuloročných študentkách z Palackého univerzity, ale bolo lacnejšie kúpiť si telefón plus paušál ako paušál sám o sebe. Logika? No, neviem či nejakú chcem hľadať, ale asi spoločnosti DOCOMO a AU resp. SONY-ERICSSON potrebujú odbyt.

Celú cestu pršalo a keďže držať dáždnik nepatrí k zručnostiam Európanov, trošku nás pokropilo. Tak to by bolo všetko, takže nasadnem do časostroja,  skôr než ma odhalí japonská časová polícia a vrátim sa do obdobia...

Idylická štvrť, v ktorej prebývam.

DAY 3 – BORING AND HAS NO SUBTITLE

Nedeľa ráno a nič sa mi nechce, nakoniec sa prinútim odtrhnúť od HABLADOR DE LOS MUERTOS a vystrčím hlavu z odsúvacej steny. A čo nepočujem – to mačiatko, ktoré som stretol včerajšej noci (Muhahah, ako vidíte, stále sa pohrávam s linearitou času, takže.... čo sa to... v skrini sa otvára akýsi žiariaci portál, či trhlina v časopriestore a vystupujú z neho páni v bielych kombinézach s plynovými maskami a mieria na mňa zvláštne zaguľatenými... nie, ja nechcem, sľubujem, že už nebudem zasahovať do toku času, ja... neeeeeeeem...!) si otvára hubu na celé susedstvo. Nadšene po ňom pátram očami, lež je skryté, rozverne si mňauká a ani po niekoľkom raze sa mi ho nepodarí odhaliť, paskudu jednu. (pozn. editora - za predchádzajúcu zátvorku sa ospravedlňujem, ale bola v pôvodných záznamoch a nemal som to srdce ju vymazať - nuž čo, nostalgia je beštia)

Moja anachronická posteľ. Odmyslite si obliečky, perinu a vankúše, tie som si zaobstaral až o mnoho dní neskôr.

Doniesli mi posteľ. Aspoň všetko tomu nasvedčuje, že doniesli, pretože sa mi nezdá, že by už Japonci vynašli prostriedok na teleportáciu hmoty. A okrem toho, ucítil som vánok, hneď po tom, ako sa mi na koberci zhmotnila posteľ a keď som rýchlo podišiel k oknu, zavoňal som výfukové plyny z auta, ktoré si to bafkalo k ďalšiemu zákazníkovi. (Pre tých menej chápavých, týmto sa snažím sarkasticky poukázať na to, ako sú Japonskí pracovníci neuveriteľne rýchli a výkonní.)

No, to by snáď nadnes stačilo, nemyslíte? Nechcem Vás, milí čitatelia tohto blogu, rozmaznať príliš častými, obsiahlymi či, nedaj Bože, AKTUÁLNYMI  príspevkami (o duchaplnosti radšej pomlčíme). Ako by to vyzeralo?

The first few e-mails to my homies (excerpt)

Takto vyzeralo niekoľko mojich prvých mailov do košického HQ, ktoré som napísal po príchode do Japonska.

2 Oct 2010 13:43:54

Milá rodinka,

Po dlhšom čase sa mi naskytla príležitosť napísať Vám - tak teda píšem - hoci nie bez problémov, lebo medzerník na japonskej klávesnici je mrňavý a neustále sa mi to prepína na hiraganu, takže sa nečudujte, ak zrakom sem-tam zavadíte o nezrozumiteľný klikihák. Práve sedím v jednej z internetových 24 hodinových nonstop kaviarní/herní, o ktorých ste iste počuli. Klíma mi neúprosne fúka na hlavu a nie je možné použiť hlasové dorozumievanie ako Skype  (ktorý ani nie je nainštalovaný), takže celkom biedny dojem na to, že za dve hodiny platím 600 jéčok. Našťastie sú v tom zahrnuté aj bezplatné nápoje, čo práve teraz využijem. (mmmn, sladký Royal čaj s mliečkom, chlip-chlip, sŕk) Tak, už som aj dopil, môžem si ísť po ďalší... Tak, kde som to bol ? Aha, Japonsko.

Nuž, asi si zvyknem, cítim, že si už pomaly začínam, ale aj tak... no, mnm, asi bude lepšie začať pekne po poriadku.

LET

Čo povedať, všetko prebehlo v pohode, žiadne turbulencie, ani čajka nevletela do prúdového motora. Síce som oka nezažmúril, ale inak cesta nebola o nič náročnejšia ako taký výlet vlakom do Prahy.

Narita bola fajn. Čakanie v radoch bolo pod hranicou štandardu otravnosti. Od runwaya nás viezli autobusom a prestúpili sme na vláčik. Neexistuje, aby sa človek stratil - všetko je vysvetlené tak, aby to pochopili aj Japonci, takže našinec odchovaný na zmätočných inštrukciách a byrokratickom nezáujme to zvláda s prehľadom.  Personál bol milý a zodpovedal mi, čo som potreboval a cesta autobusom do Ucunomije bola už len maličkosť.

Bezproblémový vstup do krajiny vo mne vyvolal pocit neohrozenosti, ktorý sa ukázal byť zradný (que dramatic sound effect) (...popíja bielu kávu a pri dramatickom zvukovom efekte sa preľakne, až skoro popolieva seba a klávesnicu horúcim nápojom ...) Ehm. No, nebolo to nič hrozné, akurát sa mi od príchodu neprestávala točiť hlava. PREČO? To sa dozviete onedlho! ~Ichiko (...zamyslene krúži hrnčekom, na ktorom je medvedík Pú a Prasiatko....)

  

2 Oct 2010 15:23:53

LOST IN TRANSLATION

Okolo pol tretej som dorazil autobusom do Ucunomije. Na zastávke ma už čakala ČÍŇANKA DOBROVOĽNÍČKA (tm), ktorá ma taxíkom odprevadila ku Kobajašiovej z oddelenia pre medzinárodné a zahraničnoštudijné záležitosti.

Kobajašiová bola veľmi ochotná, sympatická a omylom som ju nechal, nech sa mi naťahuje s batožinou. Hodila ma autom k môjmu "apáto", čize garzónke, a k mojej nastávajúcej (v zmysle "budúcej" - nie, nechystám sa ženiť) rozvernej landlady, ktorá sama seba nazýva "obásan" (babi), ale v skutočnosti sa volá Išikawa. Ukázali mi byt, rôzne faktúry a zmluvy v japončine, z ktorých som bol jeleň a priateľsky do mňa hučali sprava zľava až  „krúpěj potu skanula po mojom obočí“. Potom som zaplatil preddavok nájomného, poďakoval Kobajašiovej a nasledoval svoju landlady do jej obyváku, kde bol obraz jej starého otca v uniforme a rôzne artefakty z ciest, od antickej busty po figúrku amerického mohawka, či cherokeeho, z plastu.

Moja domáca je čiperná a srdečná stará pani. Po krátkej návšteve ma radšej poslala domov, aby som sa neminul s istým Itó-sanom, (pozn. ed. - teraz už viem, že v skutočnosti ide o ženu, nuž čo - japonské mená) ktorému volala Kobajašiová, aby na mňa počkal a ukázal mi, že kde, čo a ako.  Miesto toho tam na nás čakal milý plynár, čo počúva Red Hot Chilli Peppers a vypytoval sa ma na nejakého nášho futbalistu, ale potom si uvedomil, že je v skutočnosti z Bulharska. Bol veľmi ochotný a vysvetlil mi, ako sa používa plyn (mám samozapaľovací plynový horák s ventiláciou), ako teplá a studená voda (t.j. otočením červeného kohútika tečie teplá!!!) a nechal mi svoje číslo, keď budem potrebovať nejakú radu ohľadom plynu. Predbežne mám všetko zariadené - voda tečie, plyn sa valí, vietor fúka, žiarivky vysielajú svoju blahodarnú žiaru... NEXT: opis príbytku. Majte sa krásne!

3 Oct 2010 12:22:59

THE ROOM and
I'M WORRIED ABOUT GARBAGE DISPOSAL, THE SYSTEM THEY'VE GOT IN JAPAN

Môj príbytok sa skladá z priestrannej obývacej spálne-pracovne, kúpeľne a chodbičky, kde je zaradom naskladaná chladnička, drez, plynová dvojplatnička a práčka. Potom nasleduje tradične znížená (asi polmetrová) oblasť na prezúvanie a dvere von.

Byt je súčasťou dvojposchodového bytodomu v typickom modernom japonskom štýle, t.j. vyzerá, že je postavený z lepenky a vlnitého plechu ako cca. 50 percent domov v tejto štvrti. Interiér žiari novotou, kúpeľňa je čistučká, vykachličkovaná a má VAŇU ( čo som hneď prvý večer využil a spravil si kúpeľ s arómou ruží). Izba má akurát len stôl, stoličku a koberec. Vo vstavanej skrini som našiel futon a nejaké staré prikrývky – nič na tom - ustlal som si na ňom spacák, kým budem mat čas všetko poprať. Okrem mňa dvojposchodový bytodom obývajú ešte piati "gaidžinovia" a vedľa sú aj nejakí japonskí študenti.

Najzaujímavejšie sú dvere a okná, ktoré sú posuvné - čiže v tradičnom japonskom štýle. Väčšiu časť jednej steny izby vlastne tvoria priehľadné posuvné dvere zo skla, sieťka a na noc sa dá roztiahnuť aj ten vlnitý plech, takže mi nič nebráni sedieť v izbe, odsunúť všetky posuvné okná a steny, odhrnúť záclony a vychutnávať si pouličný život - resp. stať sa jeho súčasťou.

Je tam pekný výhľad na triedený odpad (pánovi plynárovi som sa posťažoval, že nechápem ten ich systém triedenia a recyklácie. Na dverách mám taký plagát, ktorý vysvetľuje triedenie odpadu do 10 (slovom DESIATICH!!!) kategórií (pani domáca mi čosi letmo vysvetlila, ale to som práve došiel a bol som mimo), no a milý plynár vyhlásil, že ani Japonci ho nechápu), štrkopieskovú cestu a dnes som videl jedného postaršieho pána ako nebezpečne balansoval na kamennom múriku a niečo riešil okolo stromčekov.

Atmosféra v susedstve mi príde veľmi priateľská až rodinná. Dnes mi cez otvorené dvere=okno=stenu nazrel nejaký úplne neznámy starý pán a spýtal sa, či už mám posteľ. Pripomína mi to Límanove spomienky na Tokio 60. rokov, kde ho v holičstve privítali : "Dobrý deň, vy ste ten gaidžin, ktorý býva u pani tej-a-tej z našej štvrte?" Žeby Ucunomija ešte mala to, o čo Tokio prišlo?

Tak, tu by som dnes ukončil svoje rozprávanie. Táto blogovacia záležitosť je vyčerpávajúcejšia, než som sa domnieval. Ďakujem mojej najlepšej korektorke, že sa podujala doplniť diakritiku tejto znôške narýchlo naklepaných nezmyslov, ktoré som horúčkovito snoval po nociach v dúpäti otaku.