Nikkó

Ako áno, ako nie, marí sa mi, že sa mi trošíčku nahromadili neoblogované (fuj, čo je to za výraz? - pozn. Matica slovenská) zážitky. Počítajte so mnou: moja prvá návšteva Tokia, zážitky z tokijského (hm, neviem prečo, ale namiesto "tokijského" som takmer napísal "košického", asi som už unavený) Disney Sea, rozličné epizódky zo života v Ucunomiji a najnovšie aj návšteva Nikkó (pre tých menej znalých japonských záležitostí, Nikkó nie je osoba, ktorá navštívila mňa, ale národný park, ktorý som navštívil ja (možno by som mohol obmedziť poznámky v zátvorkách, it is getting old fast...)). Keďže dostávam na svoj blog množstvo pozitívnych ohlasov, chcel by som poďakovať všetkým čitateľom, čo ma podporujú v mojej činnosti a rozhodol som sa dať im možnosť vyjadriť túto podporu akosi hmatateľnejším spôsobom a za týmto účelom si zakladám PayPal účet, kam mi môžete posielať peňaž... ehm, nie, chcel som povedať, že vzhľadom na pozitívne prijatie som si zaumienil updatovať svoj blog častejšie. To sa však ľahšie povie ako vysloví, takže to vezmime hneď skraja, a síce od dnešnej (či včerajšej, podľa toho, kedy tento post zverejním) návštevy Nikkó.

Všimnite si modrú oblohu nad budovou a iste pochopíte, že tak úplne nezodpovedá počasiu, ako ho opisujem v texte. Prídete na to, že sa nejedná o moju fotku (mobil sa porúčal skôr než som to stihol cvaknúť) a že latka kvality a autenticity tohto blogu bola opäť nasadená o čosi nižšie.

Ráno sa začalo nepriaznivo - podarilo sa mi ukuchtiť nechutnú presolenú pseudo-omeletu, ktorá skončila v záchode a ešte vo vlaku do Nikkó sa mi vybil mobil. Navyše predpoveď predpovedajúca zrážky sa nemýlila a tie padali hojne počas celej cesty do, v rámci, aj z Nikkó. Z prírody sme toho veľa nevideli, akurát nádhernú alej, most cez rieku X a lesy-hory v pozadí. Naokolo sme zahliadli zopár posledných momidži, ikonických červených listov japonských javorov. Zaplatili sme si obhliadku miestnych chrámov, ktoré boli krásne, hoci, napriek zlému počasiu, prekvapivo zaľudnené. Miestami som sa cítil ako na eskalátore. Keďže som mal vybitý mobil a doteraz som si nekúpil foťák, nemal som ako zaznamenávať scenériu a tak jedinými fotkami z dnešného dňa sú obrázok stanice Nikkó, ktorý môžete vidieť vyššie, a tento záber vnútra kabínky na záchodoch na ucunomijskej stanici, nad ktorým sa japončinári môžu pousmiať a ostatní pokrútiť hlavou, že som sa už načisto pomiatol.

Pred vstupom do budhistického chrámu sa musíte vyzuť a chodiť bosky po studených rohožiach, čo sa mi sprvoti veľmi nechcelo, tak som pustil davy pred seba a trošku si oddýchol v závetrí, kde na mňa nepršalo a nehrozilo mi ušliapanie, či nabodnutie na zblúdilý dáždnik. Nič to zato, povedal som si, lebo už vtedy, opantaný daždivou atmosférou (ak ste niekto videli Kurosawov Rašómon, pripomínalo to úvod filmu, kde sa v svätyni ukrývajú pred búrkou... mínus asi 789 turistov, pravdaže) tohto starodávneho miesta, som sa rozhodol sem vrátiť a doplniť si medzery v turistickom vyžití. Pri ďalšej príležitosti som sa už osmelil, vyzul a „presmýčil“ vnútro chrámu. Oprava, postavil som sa do radu a za pútavého výkladu miestneho zamestnanca sa so zvyškom fronty sunul od vchodu do východu. Pán, ktorý podával výklad, potom opakovane udrel do zvonca, ktorý rozpulzoval hlavu draka namaľovanú na povale. na čo sme všetci zborovo vydali uznanlivé "Hé!"

Na toto miesto by som chcel dať fotku od kamarátky, ktorú by som mal tohto času už mať, ale v prípade, že sa tak nestalo, bude nasledovať nesúvisiaci obrázok niečoho, čo sa mi páči alebo je hodné zverejnenia.

V treťom chráme som sa trochu oneskoril, ale prišiel som včas na lekciu modlenia. Ide o to, že zopnete ruky, zavriete oči a necháte v sebe vesmír rezonovať spolu so zvukom zvonca, na ktorý udiera mních. Nemôžem inak, než odporúčať. Cestou ta i späť sme kráčali po ceste, po ktorej kráčal pohrebný sprievod šóguna Tokugawu Iejasua, zjednotiteľa Japonska. Trvalo im tri dni, kým ho dovliekli až z Eda, ako sa onoho času volalo hlavné mesto. Myslím, že už viem, čo budem robiť, až sa mi nahromadia tri voľné dni pokope... Dnešný výlet bol upršaný, preľudnený a nemal som možnosť sa poriadne najesť, napriek tomu si z neho odnášam samé pozitívne spomienky.

＊Aby som nezabudol, ak sa tam chystáte aj vy, nezabudnite sa cestou ku chrámom staviť v turistickom centre. Dá sa tam posedieť, pokecať s milými babičkami, nabrať plné priehrštie prospektov a cukríčkov (ja som si vzal maslový a kávový) a najmä - napiť sa teplého čajíčku ÚPLNE ZADARMO!!!!