Čo som robil v Tokiu, časť prvá

Dnes celkom netradične čo-to (a naozaj len chotto) napíšem o mojich pomerne čerstvých zážitkoch z Krajiny ekonomického zázraku milovníkov veľrýb vychádzajúceho Slnka, konkrétne o mojom výlete do Tokia minulý víkend. Výlet to bol veľmi vydarený a niesol sa viac menej v poznávacom charaktere. Takisto som sa stretol so svojou milou kolegynkou Katkou, ktorá tam študuje na dievčenskej škole Gakušúin Džoši, ktorá to inštitúcia si svojimi bezpečnostnými opatreniami nezadá s týmto dovolenkovým rezortom na Okinawe.

Na výlet som sa svedomito pripravil a vytlačil si všetky potrebné spoje, ako aj mapku okolia internet café, v ktorom som plánoval prenocovať. Odhodlane som vykročil cez turnikety na ucunomijskej stanici a v ústrety nevídaným zážitkom. Cítil som, že ma nič nemôže zastaviť. Turniket zrejme cítil presný opak a tak mi s klepnutím plným uspokojenia, aké len nemysliace automatické zariadenie ovládajúce otváranie a zatváranie malých symbolických dvierok môže mať, cestu k nevídaným zážitkom zahradil. Ochotná zamestnankyňa japonských železníc ma vypoklonkovala späť a ja som pochopil, že som sa omylom dral na nástupište šinkansenov.

Po nástupe na bežnú linku som bol síce mierne rozčarovaný, keďže sa moje poctivo pripravené rozpisy vlakov (resp. šinkansenov) ukázali ako nepoužiteľné, ale všetky negatívne pocity rýchlo vyprchali a ja som si mohol vychutnávať atmosféru v pravom japonskom osobáku. Z vnútra vozňa som mal skutočne príjemný pocit - vyzerá ako metro a preto evokuje predstavu, že už-už dorazíte na miesto, hoci vytúžená destinácia leží za horami, za dolami. Systém japonských železníc sa mi celkovo i napriek zmienenému nedorozumeniu s turniketom veľmi zapáčil. Je prehľadný, efektívny a nesmieme zabudnúť ani na... et cetera, keďže ma JR neplatia za to, aby som im robil reklamu, prechádzam k záživnejším veciam. Toto som uvidel, keď som vystúpil na svojej finálnej zastávke - Medžiro:

Tak, na začiatok by som rád pozdravil príslušníkov vyvolenej kasty ľudí schopných čítať miniatúrne písmenká. Ako ďalšie musím priznať, že na tomto zábere v skutočnosti nie je Medžiro, ale okolie stanice na Ikebukuro, pretože som zistil, že z Medžira nemám žiadnu fotku a táto štvrť je každopádne známejšia. Diskrétni čitatelia tohto popisku si túto informáciu dozaista nechajú pre seba. Som presvedčený, že ostatní čitatelia tento maličký nedostatok prehliadli a nevidím dôvod prečo komplikovať situáciu nadbytočnými informáciami. ... Ehm.

Žiaľ, čas vyhradený na moje dnešné blogovanie vypršal. Zajtra sa opäť vydám do Tokia, tejto perly východu, aby som navštívil miestny Disneyland. Nedočkavým čitateľom, ktorí so zadržaným dychom čakajú na popis mojich vzrušujúcich minulotýždňových dobrodružstiev na tokijskom Haradžuku, Ikebukuro a Jojogi odporúčam za a) nadýchnuť sa, aby si neublížili a za b) zamieriť na Katkin blog, v ktorom opisuje naše spoločné potulky po pamätihodnostiach Tokia.

Takže, ak zajtra nechcem zadriemať priamo v náručí Káčera Donalda, mal by som sa pobrať na lôžko. Dobrú noc vám všetkým.