Showing posts with label viac než review. Show all posts
Showing posts with label viac než review. Show all posts

Wednesday, February 29, 2012

Jeden z dôvodov, prečo som dopozeral Bleach do 302. epizódy (so far)

302.

Príbehová linka Bleachu, čo sa od prvého dielu, podkresľujúc vnútorné konflikty, odvíja epickými bojmi, plejádou ostentatívnych charakterov v ich meniacich sa podobách a pomedzi obrazy ich spektakulárnych výčinov, sa rozmotáva a ja si môžem užiť posledné epizódy uzatvárajúce pôvodnú ucelenú story o šinigami, sebaobetovaní, arrancaroch, súnáležitosti náhradnej rodiny organizovanej formou polovojenských jednotiek, prízrakoch, pasákoch prevádzkujúcich cukrovinky, stredoškolákoch, hovoriacich mačkách a pod., ktorú som si za posledné mesiace tak obľúbil.


„Sily dobra“, čiže kapitáni Gotei 13 padli a ultimátny záporák mieri do hrdinovho rodného mesta, aby tam zavŕšil svoj ultimátny plán a jediný, kto ho má ešte šancu zastaviť, je Ičigo za predpokladu, že dokáže ovládnuť poslednú ultimátnu bojovú techniku – saigo gecuga tenšó. Znie to ako klišé, ale takto to má byť. Všetko smeruje k vyvrcholeniu, aké možno vidieť raz za tristo dielov nejakého seriálu... Dovtedy budeme sledovať Ičigov vnútorný svet zaplavený vodami beznádeje, jeho posledný tréning za hranicami priestoru a času a snehobiele zlo, ktoré kráča ulicami zakliateho mesta (this sentence has been brought to you by Spoiler-Proof-Neko-Reviews!™ For all your spoiler-free needs...).


V príbehoch, kde sa hrdinovia pohybujú medzi alternatívnymi realitami sú najzaujímavejšie situácie juxtapozície nekoherentných prvkov z nich – inými slovami, čo sa stane when two worlds collide... Hrdina na výprave v magickom a neznámom svete je ústredným, nesmierne príťažlivým archetypálnym príbehom, ktorý sa prelína celými našimi dejinami a mytológiou všetkých  kultúr. Moderné rozprávky, ktoré sa tohto modelu vedome či podvedome držia, dobre vedia, prečo tak činia – takto dokážu prehovárať k čomusi hlboko ľudskému v našom vnútri, čomusi, čo sme zdedili od stoviek predošlých generácii.


Bez toho, aby som zabŕdal do slávnej teórie monomýtu Josepha Campbella, ktorý bol, je a bude úspešne uplatňovaný vo všetkých hrdinských, fantastických a dobrodružných príbehoch (George Lucas ostatne vystaval svoje Star Wars presne podľa tejto fundamentálnej mytologickej šablóny), len poukážem na to, že práve naša náchylnosť k tomuto druhu rozprávania, naša podvedomá znalosť jeho zvratov, kríz a rozuzlení, uložená hlboko v našom kolektívnom nevedomí, je to, vďaka čomu si dokážeme užiť scény, v ktorých Ičigo musí prekročiť prah medzi svetmi, získať na svoju stranu mocných šinigami pomocníkov, zachrániť „princeznú“ Orihime, „zomrieť“, aby porazil Ulquiorru a „zmieriť sa s otcom“, aby mohol čeliť konečnej skúške.


Osobne mám na týchto príbehoch najradšej situácie, keď sa prvky „fantastického“ sveta dostanú do sveta „reálneho“ – a je pre mňa najlepším možným zakončením, ak sa hrdina musí vo svojom svete vysporiadať s protivníkmi, s ktorých ekvivalentmi sa potýkal na svojich výpravách mimo neho. Musí zúročiť všetko, čo sa naučil, aby zachránil svoju rodinu a komunitu a kontinuitu svojej reality, od ktorej síce unikal, no ktorá nakoniec vždy zostane tým miestom, kde môže nájsť útočisko, budúcnosť a miestom, kde by vyrozprával svoj príbeh. Ale len v prípade, že uspeje a ostane niekto, kto by mu mohol načúvať...

Wednesday, December 21, 2011

Sucker Punch


K Zackovi Snyderovi ako k filmárovi mám prudko ambivalentný vzťah. Na jednej strane zbožňujem jeho prevedenie Strážcov, na strane druhej ma videoklipový vizuál jeho filmov necháva chladným. Okolo jeho ostatného dielka sa však strhla taká kritická kontroverzia, že mi nedá inak, než prispieť svojou trochou do tejto polarizovanej diskusie, keďže som ho mal pred istou dobou možnosť konečne vidieť.


Sucker Punch je príbeh o osirelom dievčati, ktoré jej otčim zavrie do psychiatrickej liečebne, kde prežíva rozličné akčné fantázie, čo by akoby vypadli z komiksu, videohier a rozličných béčkových filmových žánrov. Blázinec si štylizuje ako bizarný kabaret, v ktorom s ostatnými „otrokyňami“ musí obveselovať návštevníkov svojim tancom. Baby Doll, ako hlavnú hrdinku volajú, má na tanec zvláštny talent, no miesto samotného predstavenia sa pri jej vystúpení prenesieme do ešte hlbšej roviny jej psychiky, symbolickej reality, v ktorej ona a dievčatá zastávajú úlohu bojového komanda a kde dochádza ku koncertom streľby, výbuchov, nabrúsených mečov a slušivých minisukní.

Jediná so slušivou minisukňou je v tejto scéne Baby Doll, ale to vy nevidíte.
  
Aj napriek tomu, že som mal akú takú predstavu o hlavnej premise tohto filmu, neprestával ma počas pozerania prekvapovať. Nebojím sa povedať, že je to jeden z najoriginálnejších komerčných bijákov blahej pamäti. Ak by celý pokračoval v štýle „reálneho“ úvodu o zlom otčimovi, vykľulo by sa z toho niečo na spôsob Sin City. No atmosféra sa čochvíľa zásadne mení a film začne pripomínať rockový muzikál – prekvapí odvaha režiséra zaradiť scénu, v ktorej si dvaja herci... jednoducho len tak spievajú, bez nejakých pozoruhodných kulís alebo väčšej dejovej závažnosti. Zrazu zapochybujeme, či sme sa neocitli niekde v Luhrmanovom Moulin Rouge, no ľahká depresívnosť rámcujúca celý príbeh nám pripomína, že sme v skutočnosti v Jednom prelete nad kukučím hniezdom. Nie, Sucker Punch sa kvalitatívne nepribližuje ani jednému z týchto filmov, no miešaním takýchto nesúrodých prístupov posúva diváka na úplne inú rovinu... rovinu, na ktorej sa nie nutne musí cítiť príjemne.

Love is the drug!
  
Verím, že menej odhodlaným povahám od tohto filmu niekde v polovici môže odpadnúť záujem. Všetko sa ešte ďalej pomieša, zmixuje a odstredí s nástupom scén, kde sa hlavné protagonistky venujú hlavne tomu, že nakopávajú rite. Je jedno, či tieto zadné partie patria nablýskaným robotom, nemeckým vojakom na kľúčik alebo drakovi, a či na tento účel používajú guľomet, katanu alebo vysoký opätok. Tieto scény sú asi tým hlavným, čím sa film chce zavďačiť vkusu divákov a čo prezentoval v traileroch. Ba, samotné tieto sekvencie pripomínajú trailery ako také, trailery na iné svety preplnené chlapčenskými bojovými fantáziami. Po zhliadnutí Sucker Punch budete mať pocit, že ste vlastne videli upútavky, prezentujúce tie najbombastickejšie scény z nejakých štyroch, piatich blockbusterov.

Inglorious Bit**es
 
K Sucker Punch som pristupoval s výraznými predsudkami a možno práve tie mi pomohli vidieť na ňom skôr to dobré (prešľapy a nedostatky som takto bral ako samozrejmosť). Určite to nie je to dokonalý film. Je otázne, či je vôbec dobrý. Celú dobu, čo som ho sledoval, povrchne si užíval akčné scénky a snažil sa urovnať si v hlave tú rýdzu, bezstarostnú a inšpiratívnu silu, ktorá z neho razila každým políčkom filmu, oscilovalo moje celkové hodnotenie kdesi medzi 40% a 80%. Toto bol pocit, ktorý som dlho nezažil a teda aj príčina, prečo by som sa o Sucker Punch chcel rozpísať obšírnejšie.


Na filme sa dá nájsť negatív viac než dosť. Použitie farebných filtrov pôsobí prvoplánovo až lacne. Herci svojimi výkonmi určite neohromia. Hoci sa to celé do istej miery tvári ako muzikál, viem si predstaviť aj lepší výber piesní. Bojové scény, ktoré by mali byť tým hlavným lákadlom, sú síce štedré, ale z použitého CGI cítiť menší rozpočet a niektoré z nich (scéna s vlakom) mi už pripadali dokonca nudné. To, že môžu vyslovene urážať ľudí s „vybranejším“ vkusom, snáď ani nemusím dodávať. No napriek tomu to celé akýmsi zvláštnym spôsobom funguje vytvára v súčasnej dobe úplne unikátny filmový zážitok.


Sucker Punch nenudí a ak predsa nudí, ponúka divákovi druhý plán, ktorým sa môže zamestnávať do doby, pokým sa na plátne nezačne diať niečo atraktívnejšie. To, čo ho robí hodným našej pozornosti, je popkultúrny presah a sila jeho výpovede. Je to obraz nálady, predstáv, hravých ideálov súčasnej generácie. Je to pre mňa dosiaľ najpresnejšie vyobrazenie zeitgeistu našej éry, pozostávajúceho z kultúr prerážajúcich z okraja do mainstreamu – hovorím o kultúrach rodokapsového dobrodružstva, japonského anime, videohier, komiksu a iných, veľkou časťou populácie stále zaznávaných médií a žánrov. Inými slovami, tým, čím film 300 bol, to Sucker Punch komentuje.

Spoločenstvo Podväzku.

Dopad Sucker Punch na popkultúru nebude ani z ďaleka taký významný ako napr. u 300, pretože sa ju nesnaží tvoriť – je to metarozprávanie, ktoré stojí tak trošku opodiaľ a ukazuje nám veci, pri ktorých ako ľudia odchovaní na alternatívnom zábavnom priemysle musíme nadšene prikyvovať. Neviem ako vy, ale ja som ešte nevidel veľkolepú vojnovú scénu plnú zeppelinov a dieselpunkových zombíkov hneď vedľa epickej fantasy bitky bez toho, aby som musel čokoľvek prepínať, obracať alebo meniť. Je to esencia zábavy krátkych klipov, ktorá poukazuje na oveľa mocnejší a lákavejší zážitok, než ktorý sama dokáže ponúknuť. A to vôbec nie je zlé!


Máme príležitosť vyžívať sa v množstve narážok na komiksové, herné a anime postupy. Nemajú podobu povrchných alúzií na konkrétne diela – pohrávajú sa skôr s žánrovými klišé ako takými a poriadne si to užívajú. Nemohol som sa nepousmiať pri scéne, keď v chráme kdesi v zasnežených horách päťmetrový samuraiský golem (ehm) prehodí Baby Doll cez dve zásteny, po jej dopade popraská kamenná dlažba, no na jej copánkoch sa neskriví ani vlas. Nie úplne realistické, zato úplne v súlade so senzibilitou šónen anime! 

Army of me.

A v tomto smere je to unikátny kúsok, hoci nie tak remeselne zručne prepracovaný ako spomínané preestetizované, testosterónom napáchnuté 300, či hyperbolické a charakterovo karikaturizujúce Sin City. Nehovorím, že by Sucker Punch neobsahoval tieto aspekty spomínaných filmov – má ich dosť - na rozdiel od nich sa však nimi nenechá ovládnuť, naopak, necháva si tieto postupy slúžiť mu. Lebo, dobrý sluha je zlý pán. Či jak sa to hovori...

Sucker Punch je originálny zjav s prekvapivo silným posolstvom, ktorý odvážne prezentuje ducha nezanedbateľnej časti kultúry našej éry. Ponúkol mi viac podnetov na zamyslenie, než mnohé dospelejšie hollywoodske fláky s oskarovými ambíciami a pritom sa nehral na nič hlbšie, než je radostná audiovizuálna hostina.

Čí je to príbeh?

Dodatok: pri típaní screenshotov si opäť prehrávam niektoré scény a zisťujem, ako výborne fungujú jednotlivo. Teraz, keď sa už človek nemusí zaoberať otázkou „na čo sa to vlastne kurňa pozerám“, všimne si viac detailov a má možnosť si film jednoducho užívať. Určite mám chuť si ho v budúcnosti opäť pozrieť.
                                                                                                                                                                  80%

Saturday, December 10, 2011

Exaltovaný pôstny Bleach maratón

Ajurvéda nás učí o pradávnej tradícii blíč pôstu ako o mocnom očistnom rituáli, ale ak preskúmame širší historický rámec, uvedomíme si vplyv, ktorú táto tradícia mala nielen na spirito-religiózny, ale aj celkový kultúrny vývoj našej civilizácie ako takej. Siddhárta Gautama, Ježiš Kristus, Tite Kubo – všetky tieto známe osobnosti aktívne praktikovali to, čo dnes označujeme ako blíč pôst (blíč – pôv. zo sanskrtového भलऐछ (čítaj bhle:čǝ)). Vyznávači blíč pôstu samozrejme netvoria jednotné hnutie a aj pomenovanie rituálu samotného má v rôznych kultúrach odlišné pomenovania. Z praktických dôvodov používam prispôsobenú slovakizovanú formu.

Buddha sa týždeň blíčpostí pod stromom a začína vidieť rozličné veci.

Nutričná diva hovorí o pôste ako o veľmi prospešnom zvyku, ktorý prospeje celkovému zdraviu človeka. Pre zdravého mladého človeka, ktorý nemá predchádzajúce skúsenosti s postením sa, nepredstavuje celodenný pôst zdravotné riziko ani nezanechá negatívnu stopu na jeho krátkodobom metabolizme. Teoreticky by sme podľa nej mohli nejesť každý druhý deň. Predstavte si tých peňazí, čo by sme ušetrili. Keby povinný pôst každý nepárny deň zaviedli do prepracovanej Lisabonskej zmluvy, hneď by bolo po kríze – finančnej aj hodnotovej.

This just in, the British prime minister: "Pokojne postite šebe, keľo chcete, ale bezomňa!" FOTO - SITA/AP

Minulej noci sa mi zjavila Rukia, jedna z šinigami, bôžikov smrti, ochraňujúcich tento svet pred zlými duchmi. Vysvetlila mi, aký je môj údel, a síce, že som bol vybraný ako vhodný kandidát na šinigami zástupcu pre olomoucký district (totižto v Soul society, resp. Seireitei, ktorá ich zamestnáva, prebieha stávka šinigami odborov a tým pádom nemajú koho nasadiť do ulíc. Takže začali zháňať smrteľníkov s vysokou spirituálnou energiou. Jasné ako facka.). Keďže som bol oboznámený s problematikou (pozerám totiž anime Bleach, ktoré je presnou a pravdivou výpoveďou o živote a usporiadaní šinigami spoločnosti), vedel som čo treba spraviť, aby sa obyčajný človek zmenil na šinigami. „Bodaj!“ hovorím a obnažujem hruď. Ale Rukia len pokrúti hlavou: „To prebodávanie už je zažité. Dneska to robíme tak, že vhodný kandidát drží jednodenný posvätný blíč pôst a my zatiaľ doriešime nejaké papierovanie.“

"Ore wa... Kurosaki Ičigo da!"

„Aha,“ prikývol som sklamane a Rukia mi vysvetlila, čo musím spraviť. Celý deň nebudem požívať potravu a prijímať budem len tekutiny v podobe čistej vody a bylinných čajov vo veľkých množstvách. Význam pôstu je v tom, že, ako vieme, šinigami vo svojom svete nemusia požívať potravu, na prežitie im stačí voda. Živiny prijímajú zo spirituálnych častíc, ktoré sú matériou ich sveta (pravdepodobne ich prijímajú kožnými pórmi zo vzduchu). Napodobnením tohto sa dostanem bližšie k šinigami podstate, odblokuje sa moje reiacu a moja vnímavosť spirituálnej energie sa takisto vyostrí. Pri tom musím v rýchlom slede pozrieť čo najviac epizód anime Bleach. Thus, my mind will finally be completely and utterly bleached.

Pred odchodom mi Rukia ešte nechala balíček s čajom, ktorý mám požiť, keď bude najhoršie. „Je to zmes japonského zeleného čaju senča a lupeňov Senbonzakury, ktoré jej dodávajú tú nenapodobiteľnú arómu.“ Vyslovil som obavu, či tie lupene nebudú niekomu chýbať. „Bez obáv, môj pán brat ich má sto miliónov, nevšimne si, že mu niekoľko z nich chýba.“ S tým sme sa rozlúčili a ja som sa podujal na túto neľahkú misiu.

Scatter, Senbonzakura...!

Je 12.15 a toto je prvý zápis z dnešného exaltovaného pôstneho blíč maratónu. Po každom pozretom dieli spíšem stručné dojmy, vytípem screenshoty a budem ich sem priebežne dopĺňať. Ak dožijem, v neskorých nočných hodinách zverejním celý tento report na svojom blogu. Začnem aktuálnym 223. dielom. Je to veľká (záverečná?) bitka medzi šinigami kapitánmi a arrancarmi o záchranu Ičigovho rodného mestečka, ktorá by sa mala ťahať ešte asi desať dielov.

12.35: Zaváraninové fľaše sú plné čaju. Zisťujem, že pri umývaní tváre mi zavadzia obočie. Ideme na to.

223.

Soi-fon a jej zástupca sa pobili s nejakými  fracción a rozbili pri tom pár budov. Jeden z fracción sa premenil na mamuta. Uh. V tomto dieli sme sa akurát presvedčili, aká je Soi-fon cool vražedkyňa a navnadili sme sa na hlavný chod, boje so skutočne mocnými arrancarmi, ktoré sú na programe dňa neskôr, takže toto nemá ani veľmi zmysel rozoberať. Namiesto toho by som sa chcel krátko zamyslieť nad zmyslom openingov v anime.

Zavolajte doktora Housa, ale RYCHLE!

Je úžasné, ako aj ten najhlúpejší a hudobne banálny j-popový opening človeku neustálym omieľaním prirastie ku kladivku, nákovke, bubienku, zvukovodom... Keď práve nepozerám zaradom viacero dielov, vždy si ten opening pustím, lebo v celkovom diváckom zážitku podľa mňa zastáva nezastupiteľnú úlohu – za tie dve minútky dokáže človeka preladiť na správnu frekvenciu a tvorí teda akýsi portál medzi našim svetom a svetom imaginácie sledovaného seriálu. Človek sa vďaka nemu dokáže lepšie sústrediť na epizódu samotnú a má predtým chvíľu času len tak mimovoľne premietať o veciach súvisiacich so seriálom, resp. odložiť na bok strasti reálneho života. Bez tých openingov to prosto nie je ono. Sú ako komerčné prestávky na športových podujatiach, keď má človek možnosť skandovať, alebo obťažovať maskota. Alebo sa nechať obťažovať maskotom. Uh, idem sa prejsť, ten bylinný čaj mi akosi udrel do hlavy...

60%

13.45: Vonku pekne prší, takže sa idem prejsť.
16.00: Ten zelený čaj s čerešňovými lupeňmi má akúsi mdlú chuť.

224. a 225.

Začína prihárať, divákom príjemne, lebo sa konečne dostávame k tým relevantným duelom, bojujúcim protagonistom menej príjemne, lebo ich arrancari opekajú svojimi cerami (nie „dcerami“, to by ani trochu nedávalo zmysel – cero je taký výboj negatívnej energie, ktorý sa na svojej obeti prejavý veľmi... negatívne). Začiatky sú nesmelé, taká trošku pokakané, ako sa kapitáni a spol. oťukávajú so svojimi protivníkmi v dueloch jeden na jedného. Pripomína to tie japonské videohry, kde máte svoje osadenstvo nastúpené pekne v rade a každý čaká, až ho zvolíte a on môže uderiť nepriateľa...

No tak vidíš, čo som ti hovoril. A to si to kedykoľvek môžeme zopakovať...

Opakuje sa motív starosti o ostatných súdruhov – totiž, nejaký bojujúci kapitán vždy zbystrí, keď jeho zástupca v inom dueli dostáva po nose, alebo sa zástupca snaží pomôcť kapitánovi, ktorý si však len tak oťukáva protivníka... Toto sa deje na oboch stranách, takže poteší záverečný vstup hlavného veliteľa šinigami oddielov, starého pána, ktorý naznačí, že to pravé mäsko sa bude opekať až v nasledujúcich dieloch. Hurá.

Umm... Moo?

Náplň týchto dvoch epizód sa pohybuje kúsok nad priemerom, ale je tu niekoľko vecí, ktoré treba vyzdvihnúť – po prvé, nápadití noví antagonisti (dievčenské trio arrancariek spojí svoje sily, aby vytvorili takého mega... srnca... jeleňa... satyro-godzilla-muflóna...?), s ktorými začína tá pravá zábava a veľa nových skladieb – hudobný podmaz v niektorých momentoch vytvára až westernovú atmosféru. Spokojnosť, teším sa na vývoj v ďalších dieloch. Akurát začínam mať problém sústrediť sa na to, čo sledujem... Zrak sa mi mlží...

70% + 10% za starého Genrjúsaia a jeho palicu

16.20: Hladný som, dám si jogurt. Jogurt sa neráta, či...?
16.50: Tak toho bolo trošku viac, než jeden jogurt...
17. 00: Um, tento pôst (a post) sa vyvinul neočakávaným smerom. Nasadil som všetky dostupné kapacity na to, aby som prišiel na to, kde sa stala chyba. Predbežne som dospel k záveru, že to môže mať niečo spoločné s faktom, že som vyhladol. Ako tak pozerám na čas a počet epizód, ktoré som si zatiaľ stihol pozrieť, ani s tým maratónom to nevyzerá veľmi maratónsky. Skúsim si teda aspoň udržať svoje exaltované rozpoloženie a zachrániť to nejakými peknými obrázkami.

(Ajhľa, toto som si všimol až pri editovaní obrázkov – tvorcovia od týchto dielov konečne prešli na widescreen!)