276. & 277.
Keď som pri štedro prehnaných bojových scénach v niektorých z nedávnych dielov poznamenával, že to pripomína, akoby po sebe protagonisti vrhali atómovky (táto asociácia sa obzvlášť podsúvala pri Ičigo-Ulquiorra volejbale), ani som netušil, ako blízko som k pravde. V dieli 276 (slovom: dvestosedemdesiatšesť!) sa toho veľa nestane, zástupca Omaeda akurát zdržiava, kým sa Soi-Fon stačí „preskupiť“ a vytiahnuť toto:
 |
| Soi-fon nám konečne ukáže svoj bankai. Mmmm... |
Porovnajte s ručným odpaľovačom nukleárnych hlavíc "Davy Crockett", vyvinutým počas studenej vojny:
Napriek rozmerom schopností, ktoré postavy používajú, je obdivuhodné, ako sa tvorcom dlhodobo darí neprekračovať hranice dobrého vkusu. Sily na proti sebe stojacich stranách sú vždy dosť vyvážené na to, aby dej ostával napínavý a aby divák neodmietol kredibilitu toho, čo sa odvíja pred jeho očami. Na tomto mieste by som sa ešte chcel zamyslieť, ako dlho sa bude dariť udržiavať tento trend – od začiatku seriálu sa postupne hranica hrdinných schopností hlavných predstaviteľov posúva ďalej a ďalej, až sa to dostáva do situácie, keď taký Ičigo (vo svojej „vikingskej“ forme) je už prakticky nesmrteľný. Na jednej strane je to zadosťučinenie sledovať, ako sa obľúbená postava za tie roky (v mojom prípade mesiace) sledovania seriálu vypracuje, na strane druhej každý takýto vývoj musí mať určitý strop, aby aktuálne dianie ostalo proporčne vhodné a nezatieňovalo významné momentov z minulosti seriálu.
Apropo aktuálne dianie. V týchto dieloch sa konečne rozprúdi duel medzi nonšalantným Kjórakuom a rovnako nonšalantným pištoľníkom Starkom. Táto dvojka vyžaruje také množstvo nedbalej elegancie, že by ich dlhší pobyt v jednej miestnosti s Johnnym Deppom prinútil kapitána Čiernej perly oholiť si bradku a vyplakať očné linky. No hoci ich nechuť bojovať je pomerne osviežujúca, možno by sa ich vzájomné slovné prestrelky patrilo okoreniť väčším množstvom uštipačných hlášok. Predsa len, existuje hranica, za ktorou už človeku repliky typu „Chcem vidieť tvoj bankai!“ „You show me yours, I’ll show you mine!“ začnú liezť na nervy a face-off eastwoodovských drsňákov začne pripomínať prvé vzájomné oťukávanie v klube Modrá ustrica...
 |
| "Eh.. ummm... som poctený... aahaha, ospravedlňte ma, náhle som si spomenul, že som doma zabudol dať do chladničky nejaké ustrice, tak zatiaľ, echm..." |
60%
Just as the sh!t slowly approached the fan... sa nám pomer síl zase pekne premieša. Keď sa zdalo, že Espáda je zdecimovaná, dvaja z najlepších šinigami končia uzemnení s bolesťami v krížoch, z ktorých by im nepomohol ani orbitrek, a obloha praská vo švíkoch bod záplavov menosov, zjavuje sa na scéne dlho očakávaná posila visored a chcel by som vás upozorniť na to, že na tomto mieste sa mi podarilo dosiahnuť rekordnú saturáciu vety blíčovskými odbornými termínmi v kurzíve. Nechajme teda nasýtené výrazivo odpočinúť a preorientujme sa na laické výkriky obdivu k týmto dvom epizódam.
 |
| Wonderweiss síce vyzerá ako retard, ale kapitána Ukitakeho dostane jednou ranou. Nehovoriac o tom, že má ochočeného menosa rozmerov lovecraftovského Prastarého božstva. |
Príchod Šindžiho a jeho partičky po dlhej prestávke teda vyvolal mnoho výkrikov entuziazmu v radoch publika – a je sa veru nad čím nadchýnať – konečne môžeme sledovať veľkorysé ukážky bojových schopností jednotlivých visored, ktoré sme doteraz mohli len tušiť: silové polia, „dirigent“ žmýkajúci menosov pohybmi prstov ako Brian Adams svoje čierne froté uteráky po koncerte, kopajúce dievčatko, dievčatko so sieťkou a Šindžiho katana sa konečne priblíži len na milimetre od Aizenovej kučierky...!!! Hmmm, na druhej strane, ako to tu píšem, neznie to ani zďaleka tak pôsobivo. To nič, kto nevidel, aj tak ťažko uverí.
Sú to jedny z tých dielov, ktoré vás zhypnotizujú a prišijú vám zadnice k čalúneniu, takže vám neostáva iné, než si pozrieť ďalší diel. Toto je pocit, ktorý dobre poznajú ľudia, čo zapredali dušu Bleachu. Toto je odmena za to pracné prekopávanie sa haldami nahlúplych vyplňujúcich epizód a iných s*ačiek, čiže proces, na ktorý nie je bežný divák stavaný, ale ktorý je pri sledovaní nekonečných japonských anime veľmi frekventovaný a prináša veľkú dávku uspokojenia (that said: tisícdielneho Naruta sa kvôli tomuto pocitu rozhodne sledovať nechystám :,). Divácke sebazaprenie je odmenené veľkolepým defilé obľúbených charakterov v hraničných situáciách, nasmerovaných do niečoho, od čoho očakávam kataklizmatické vyvrcholenie výborného šónen anime.
No comments:
Post a Comment