Jeden z dôvodov, prečo som dopozeral Bleach do 302. epizódy (so far)

302.

Príbehová linka Bleachu, čo sa od prvého dielu, podkresľujúc vnútorné konflikty, odvíja epickými bojmi, plejádou ostentatívnych charakterov v ich meniacich sa podobách a pomedzi obrazy ich spektakulárnych výčinov, sa rozmotáva a ja si môžem užiť posledné epizódy uzatvárajúce pôvodnú ucelenú story o šinigami, sebaobetovaní, arrancaroch, súnáležitosti náhradnej rodiny organizovanej formou polovojenských jednotiek, prízrakoch, pasákoch prevádzkujúcich cukrovinky, stredoškolákoch, hovoriacich mačkách a pod., ktorú som si za posledné mesiace tak obľúbil.

„Sily dobra“, čiže kapitáni Gotei 13 padli a ultimátny záporák mieri do hrdinovho rodného mesta, aby tam zavŕšil svoj ultimátny plán a jediný, kto ho má ešte šancu zastaviť, je Ičigo za predpokladu, že dokáže ovládnuť poslednú ultimátnu bojovú techniku – saigo gecuga tenšó. Znie to ako klišé, ale takto to má byť. Všetko smeruje k vyvrcholeniu, aké možno vidieť raz za tristo dielov nejakého seriálu... Dovtedy budeme sledovať Ičigov vnútorný svet zaplavený vodami beznádeje, jeho posledný tréning za hranicami priestoru a času a snehobiele zlo, ktoré kráča ulicami zakliateho mesta (this sentence has been brought to you by Spoiler-Proof-Neko-Reviews!™ For all your spoiler-free needs...).

V príbehoch, kde sa hrdinovia pohybujú medzi alternatívnymi realitami sú najzaujímavejšie situácie juxtapozície nekoherentných prvkov z nich – inými slovami, čo sa stane when two worlds collide... Hrdina na výprave v magickom a neznámom svete je ústredným, nesmierne príťažlivým archetypálnym príbehom, ktorý sa prelína celými našimi dejinami a mytológiou všetkých  kultúr. Moderné rozprávky, ktoré sa tohto modelu vedome či podvedome držia, dobre vedia, prečo tak činia – takto dokážu prehovárať k čomusi hlboko ľudskému v našom vnútri, čomusi, čo sme zdedili od stoviek predošlých generácii.

Bez toho, aby som zabŕdal do slávnej teórie monomýtu Josepha Campbella, ktorý bol, je a bude úspešne uplatňovaný vo všetkých hrdinských, fantastických a dobrodružných príbehoch (George Lucas ostatne vystaval svoje Star Wars presne podľa tejto fundamentálnej mytologickej šablóny), len poukážem na to, že práve naša náchylnosť k tomuto druhu rozprávania, naša podvedomá znalosť jeho zvratov, kríz a rozuzlení, uložená hlboko v našom kolektívnom nevedomí, je to, vďaka čomu si dokážeme užiť scény, v ktorých Ičigo musí prekročiť prah medzi svetmi, získať na svoju stranu mocných šinigami pomocníkov, zachrániť „princeznú“ Orihime, „zomrieť“, aby porazil Ulquiorru a „zmieriť sa s otcom“, aby mohol čeliť konečnej skúške.

Osobne mám na týchto príbehoch najradšej situácie, keď sa prvky „fantastického“ sveta dostanú do sveta „reálneho“ – a je pre mňa najlepším možným zakončením, ak sa hrdina musí vo svojom svete vysporiadať s protivníkmi, s ktorých ekvivalentmi sa potýkal na svojich výpravách mimo neho. Musí zúročiť všetko, čo sa naučil, aby zachránil svoju rodinu a komunitu a kontinuitu svojej reality, od ktorej síce unikal, no ktorá nakoniec vždy zostane tým miestom, kde môže nájsť útočisko, budúcnosť a miestom, kde by vyrozprával svoj príbeh. Ale len v prípade, že uspeje a ostane niekto, kto by mu mohol načúvať...