Krátke zamyslenie nad neznesiteľnosťou našej neexistencie

Každodenná bezmála polhodinová štreka do školy a späť je pre mňa ideálnou príležitosťou na počúvanie podcastov. Jedným z mojich najobľúbenejších je Start the Week with Andrew Marr z produkcie BBC4. BBC vo svojich rozličných formách je inak úžasnou službou občanom Británie a sveta – idol verejnoprávnosti, na ktorý my zo svojou slovenskou mediálnou produkciou dosiahneme podľa mojich prepočtov približne v druhom kvartáli najbližšej ľadovej doby.

Formát podcastu je jednoduchý: moderátor a štyria pozvaní hostia z rozličných oblastí ľudského pôsobenia vyše štyridsať minút diskutujú na niekoľko tém (je tam všetko od operety, Kaddáfiho, nesmierne bohatého zmyslového sveta slonov až po finančnú krízu a paralelné vesmíry). Andrew si hostí vyberá veľmi dobre – do stoličky v štúdiu BBC Four už mali tú možnosť púšťať nenápadné vetry slávny politológ a odporca transhumanizmu Francis Fukuyama, autor sci-fi China Miéville či arcibiskup.

His Excellency Vincent Nichols -
An Archbishop with an Attitude.

Minule sa v jednom zo starších podcastov rozprávali na tému, do akej miery zlo existuje inherentne v ľudských bytostiach a pri tej príležitosti autor a filozof Julian Baggini predstavil dvojaký pohľad na podstatu ľudského „ja“. Väčšina z nás berie za samozrejmosť, že naše unikátne ja, volajme ho trebárs ego, existuje ako konštanta, ktorá s nami zostáva po celý náš život. Môžeme sa meniť, ale stále sme to „my“. Toto je koncept tzv. perly (pearl), centrálneho, permanentného ja, ktoré robí naše rozhodnutia.

Oproti tomu postavil Baggini koncept balíčka (bundle), podľa ktorého je ľudská bytosť len momentálnym zoskupením myšlienok a vnemov. Z fyzikálneho hľadiska je to proste tak – z atómov, ktoré tvorili naše telo, keď sme mali 5 rokov, nám neostal ani jeden (päťroční čitatelia tohto blogu odpustia moju domýšľavosť). Sme David Hume hľadiaci na osobu v zrkadle a pýtame sa „koho to vidím?“

 

Ak by sme definíciu človeka ako balíčka ideí v danom čase vzali za svoj, jediným spojivom s našimi minulými „ja“ by bol potom systém spomienok, ktoré nám tieto minulé „ja“ predávajú a ktoré my posúvame našim „ja“ budúcim. Nebolo by to nič iné ako obdoba predávania kultúrneho a duchovného dedičstva medzi generáciami, akurát oveľa presnejšie (hoci – čo je spoľahlivejšie – vaša pamäť alebo zápisky v knihe?).

Dovedenie do dôsledkov by znamenalo spochybnenie ľudskej identity existujúcej v časovom kontinuu a takisto by to zasadilo ranu náboženskému poňatiu nesmrteľnej duše – jednoducho tu nie je nič, čo by mohlo BYŤ nesmrteľné... Len neustály flow informácii. Človek je len strojom spracúvajúcim a odovzdávajúcim MÉMy (v zmysle základných jednotiek poznania, nie tých (hoci na rovnakom princípe fungujúcich) humorných stripov). 

Ako príklad možno uviesť ľudí postihnutých stareckou demenciou, pri ktorých sa zjavne stráca niečo, čo možno nazvať ľudskou identitou. Prúdenie informácii je narušené, z blízkeho človeka sa stáva cudzinec. Pojem „seba“ je len zámienkou na vyčlenenie jedinca v spoločnosti, niečo, v čo musíme veriť, aby sme mohli naďalej cieľavedome fungovať.

Dobrú noc.

Zdroje: Start the Week Podcast with Andrew Marr a tento blog, čo som náhodne vygooglil a ešte jeden blog, ktorému som nerozumel, lebo neviem po španielsky.