Holmes, Holmes...

Nikdy som nebol fanúšikom detektívok. Ako dieťa som trávil čas skôr intrigovaním s politikmi Feistovej ríše Tsuranuanni (aby som v pokročilom veku zistil, že sa vlastne jedná o obšľahnuté stredoveké Japonsko) alebo som sa s prestarnutými vesmírnymi prospektormi Fredericka Pohla zamýšľal nad tým, čo to dofrasa vlastne je to „Heechee“ (to máte tak, keď začnete epickú sci-fi ságu čítať od prostredného dielu). Tvorbu Agathy Christie poznám len z tých fúzatých televíznych adaptácií Poirota a Rex bol pre mňa vždy v prvom rade tyranosaurus.

SRSLY?

Keď sa povie Sherlock, predstavím si najprv slovenskú firmu z Gelnice poskytujúcu zabezpečovacie zariadenia do vašich bytov, ako sú zámky, bezpečnostné dvere a výsuvné bodliny (názorná ukážka). V druhom rade si predstavím ikonický profil kultového detektíva amatéra s loveckou čiapkou na hlave a fajkou zarazenou do úsmevu. Moje poznatky o ňom boli až donedávna čisto sekundárne, nikdy som nedočítal alebo nedopozeral ani jeden z jeho príbehov. To však neznamená, že by mi bola cudzia jeho dedukčná metóda vyšetrovania – svoju Abecedu mladého detektíva som poznal odpredu dozadu.

Že alibi? Okolo pol tretej som bola v parku. Kŕmila som veveričky!

Každopádne, minulé leto som mal možnosť prečítať si prvý z holmesovských príbehov vôbec – A Study in Scarlet od sira Arthura Conana Doyla. Môj záujem vyvolalo prerozprávanie (či skôr pastiš) tohto klasického príbehu perom Neila Gaimana, o ktorom sa zmienim nižšie niekedy v londýnskou hmlou zahalenej budúcnosti. Z pohľadu dnešného čitateľa je práve táto reinvention starej detektívky zaujímavejšia, ale bez originálu a jeho obrovského kultúrneho vplyvu by sme sa o nej asi len ťažko mohli baviť, že.

Na Štúdii v červenom ma prekvapilo niekoľko vecí. Po prvé, len polovicu novely tvorí Holmesovo vyšetrovanie s Dr. Watsonom ako rozprávačom. Druhá polovica je prerozprávaná z pohľadu páchateľa vyšetrovaného zločinu a pojednáva poväčšinou o zlotřilých mormónoch. Po druhé, Holmesove dedukcie mi prišli miestami priveľmi vykonštruované. Chýbala im elegancia, pri ktorej by ste sa pľasli po čele a povedali si: „veď to bolo tak očividné!“ Miesto toho sa pľasnete a poviete si: „veď to bolo tak očividné pre každého obsedantne kompulzívneho sociopata!“ Takto to dopadá, keď autor vytvorí hrdinu múdrejšieho, než je on sám...

Zo zvedavosti som si prečítal ešte prvý príbeh Návratu Sherlocka Holmesa. a uvedomil som si, že oproti nemu metódy a dedukcie v Štúdii fungujú ako dobre namazaný Tony Stark. Niekoľko mesiacov po tom, ako Holmes predstiera svoju smrť (resp. je na naliehanie fanúšikov oživený), aby unikol pred Moriartyho prisluhovačmi, sa zjavuje na scéne, aby nachytal vražedného ostreľovača na siluetu svojej vlastnej atrapy v životnej veľkosti za oknom bytu na Baker street (figurínu možno popoťahovať za povrázky (o čo Holmes požiada svoju domácu) a tak spoza záclony pôsobí ako živá (a nie naozaj netuším, či aj fajčí (figurína, nie domáca (Holmes fajčí určite)))), zatiaľ čo on, Watson a inšpektor Lestrade číhajú oproti v prázdnom byte... Čo. Je. Toto?

This. Is. Baker STREEEEET!!!!

Dalo by sa povedať, že je to jeden z prípadov, keď mýtus naokolo (podobne ako pri Tarzanovi E.R. Burroughsa) prerástol kvality pôvodného diela. Doylov prínos je však neodškriepiteľný. Hoci postavu detektíva amatéra predstavil už Poe, až Doylovi sa podarilo spraviť z neho skutočného excentrika. Je škoda, že sirovi nebolo umožnené hrdinu dôstojne pochovať a nechal ho ešte ponavláčať zaprasenými ulicami Londýna priviazaného za konskou drožkou zvanou fanservice.

Ale späť ku knižke. Hoci má Štúdia ďaleko k mojej predstave o dokonalej detektívke / kriminálke (tu nemôžem nepoukázať na skvelé japonské anime Death Note), prináša mnoho prekvapivých momentov (súvisiacich však skôr s charakterizáciou postáv než dejom) a to najmä pre tých, ktorí sa dosiaľ s najslávnejším detektívom nemali možnosť intímne oboznámiť. To ostatne platí aj v prípade iných slávnych viktoriánskych diel, ako Dracula, Strange Case of Dr. Jekyll and Mr. Hyde. alebo Frankenstein. Z času na čas je dobré pozrieť sa, čo leží na pod nánosom všetkých tých moderných remakov, adaptácii, pôct, paródii, crossoverov, odkazov, bezostyšného vykrádania, imitácii a reimaginácii.

"Teraz spravíme jedno ilustračné foto. Tvárte sa prirodzene."

Speaking of which – nabudúce napíšem svoje dojmy z nového seriálu Sherlock od spoločnosti BBC, filmovej adaptácie s Downeym Juniorom a Gaimanovej poviedky Štúdia v zelenom (nie nutne v tomto poradí). Urobil by som to aj teraz, ale nechcem trápiť seba aj vás pridlhým postom.

Tak nabudúce, na Baker Street 221B.