Jeden z dôvodov, prečo som dopozeral Bleach do 302. epizódy (so far)

302.

Príbehová linka Bleachu, čo sa od prvého dielu, podkresľujúc vnútorné konflikty, odvíja epickými bojmi, plejádou ostentatívnych charakterov v ich meniacich sa podobách a pomedzi obrazy ich spektakulárnych výčinov, sa rozmotáva a ja si môžem užiť posledné epizódy uzatvárajúce pôvodnú ucelenú story o šinigami, sebaobetovaní, arrancaroch, súnáležitosti náhradnej rodiny organizovanej formou polovojenských jednotiek, prízrakoch, pasákoch prevádzkujúcich cukrovinky, stredoškolákoch, hovoriacich mačkách a pod., ktorú som si za posledné mesiace tak obľúbil.

„Sily dobra“, čiže kapitáni Gotei 13 padli a ultimátny záporák mieri do hrdinovho rodného mesta, aby tam zavŕšil svoj ultimátny plán a jediný, kto ho má ešte šancu zastaviť, je Ičigo za predpokladu, že dokáže ovládnuť poslednú ultimátnu bojovú techniku – saigo gecuga tenšó. Znie to ako klišé, ale takto to má byť. Všetko smeruje k vyvrcholeniu, aké možno vidieť raz za tristo dielov nejakého seriálu... Dovtedy budeme sledovať Ičigov vnútorný svet zaplavený vodami beznádeje, jeho posledný tréning za hranicami priestoru a času a snehobiele zlo, ktoré kráča ulicami zakliateho mesta (this sentence has been brought to you by Spoiler-Proof-Neko-Reviews!™ For all your spoiler-free needs...).

V príbehoch, kde sa hrdinovia pohybujú medzi alternatívnymi realitami sú najzaujímavejšie situácie juxtapozície nekoherentných prvkov z nich – inými slovami, čo sa stane when two worlds collide... Hrdina na výprave v magickom a neznámom svete je ústredným, nesmierne príťažlivým archetypálnym príbehom, ktorý sa prelína celými našimi dejinami a mytológiou všetkých  kultúr. Moderné rozprávky, ktoré sa tohto modelu vedome či podvedome držia, dobre vedia, prečo tak činia – takto dokážu prehovárať k čomusi hlboko ľudskému v našom vnútri, čomusi, čo sme zdedili od stoviek predošlých generácii.

Bez toho, aby som zabŕdal do slávnej teórie monomýtu Josepha Campbella, ktorý bol, je a bude úspešne uplatňovaný vo všetkých hrdinských, fantastických a dobrodružných príbehoch (George Lucas ostatne vystaval svoje Star Wars presne podľa tejto fundamentálnej mytologickej šablóny), len poukážem na to, že práve naša náchylnosť k tomuto druhu rozprávania, naša podvedomá znalosť jeho zvratov, kríz a rozuzlení, uložená hlboko v našom kolektívnom nevedomí, je to, vďaka čomu si dokážeme užiť scény, v ktorých Ičigo musí prekročiť prah medzi svetmi, získať na svoju stranu mocných šinigami pomocníkov, zachrániť „princeznú“ Orihime, „zomrieť“, aby porazil Ulquiorru a „zmieriť sa s otcom“, aby mohol čeliť konečnej skúške.

Osobne mám na týchto príbehoch najradšej situácie, keď sa prvky „fantastického“ sveta dostanú do sveta „reálneho“ – a je pre mňa najlepším možným zakončením, ak sa hrdina musí vo svojom svete vysporiadať s protivníkmi, s ktorých ekvivalentmi sa potýkal na svojich výpravách mimo neho. Musí zúročiť všetko, čo sa naučil, aby zachránil svoju rodinu a komunitu a kontinuitu svojej reality, od ktorej síce unikal, no ktorá nakoniec vždy zostane tým miestom, kde môže nájsť útočisko, budúcnosť a miestom, kde by vyrozprával svoj príbeh. Ale len v prípade, že uspeje a ostane niekto, kto by mu mohol načúvať...

Krátke zamyslenie nad neznesiteľnosťou našej neexistencie

Každodenná bezmála polhodinová štreka do školy a späť je pre mňa ideálnou príležitosťou na počúvanie podcastov. Jedným z mojich najobľúbenejších je Start the Week with Andrew Marr z produkcie BBC4. BBC vo svojich rozličných formách je inak úžasnou službou občanom Británie a sveta – idol verejnoprávnosti, na ktorý my zo svojou slovenskou mediálnou produkciou dosiahneme podľa mojich prepočtov približne v druhom kvartáli najbližšej ľadovej doby.

Formát podcastu je jednoduchý: moderátor a štyria pozvaní hostia z rozličných oblastí ľudského pôsobenia vyše štyridsať minút diskutujú na niekoľko tém (je tam všetko od operety, Kaddáfiho, nesmierne bohatého zmyslového sveta slonov až po finančnú krízu a paralelné vesmíry). Andrew si hostí vyberá veľmi dobre – do stoličky v štúdiu BBC Four už mali tú možnosť púšťať nenápadné vetry slávny politológ a odporca transhumanizmu Francis Fukuyama, autor sci-fi China Miéville či arcibiskup.

His Excellency Vincent Nichols -
An Archbishop with an Attitude.

Minule sa v jednom zo starších podcastov rozprávali na tému, do akej miery zlo existuje inherentne v ľudských bytostiach a pri tej príležitosti autor a filozof Julian Baggini predstavil dvojaký pohľad na podstatu ľudského „ja“. Väčšina z nás berie za samozrejmosť, že naše unikátne ja, volajme ho trebárs ego, existuje ako konštanta, ktorá s nami zostáva po celý náš život. Môžeme sa meniť, ale stále sme to „my“. Toto je koncept tzv. perly (pearl), centrálneho, permanentného ja, ktoré robí naše rozhodnutia.

Oproti tomu postavil Baggini koncept balíčka (bundle), podľa ktorého je ľudská bytosť len momentálnym zoskupením myšlienok a vnemov. Z fyzikálneho hľadiska je to proste tak – z atómov, ktoré tvorili naše telo, keď sme mali 5 rokov, nám neostal ani jeden (päťroční čitatelia tohto blogu odpustia moju domýšľavosť). Sme David Hume hľadiaci na osobu v zrkadle a pýtame sa „koho to vidím?“

 

Ak by sme definíciu človeka ako balíčka ideí v danom čase vzali za svoj, jediným spojivom s našimi minulými „ja“ by bol potom systém spomienok, ktoré nám tieto minulé „ja“ predávajú a ktoré my posúvame našim „ja“ budúcim. Nebolo by to nič iné ako obdoba predávania kultúrneho a duchovného dedičstva medzi generáciami, akurát oveľa presnejšie (hoci – čo je spoľahlivejšie – vaša pamäť alebo zápisky v knihe?).

Dovedenie do dôsledkov by znamenalo spochybnenie ľudskej identity existujúcej v časovom kontinuu a takisto by to zasadilo ranu náboženskému poňatiu nesmrteľnej duše – jednoducho tu nie je nič, čo by mohlo BYŤ nesmrteľné... Len neustály flow informácii. Človek je len strojom spracúvajúcim a odovzdávajúcim MÉMy (v zmysle základných jednotiek poznania, nie tých (hoci na rovnakom princípe fungujúcich) humorných stripov). 

Ako príklad možno uviesť ľudí postihnutých stareckou demenciou, pri ktorých sa zjavne stráca niečo, čo možno nazvať ľudskou identitou. Prúdenie informácii je narušené, z blízkeho človeka sa stáva cudzinec. Pojem „seba“ je len zámienkou na vyčlenenie jedinca v spoločnosti, niečo, v čo musíme veriť, aby sme mohli naďalej cieľavedome fungovať.

Dobrú noc.

Zdroje: Start the Week Podcast with Andrew Marr a tento blog, čo som náhodne vygooglil a ešte jeden blog, ktorému som nerozumel, lebo neviem po španielsky.

The Darkness #1

Tak som si minule prechádzal novinky na Playstation Network a moju pozornosť pritiahlo demíčko na už druhý diel videohernej adaptácie amerického komiksu The Darkness (by Marc Silvestri, Garth Ennis & David Wohl).

Demíčko som si prešiel, čo vám budem hovoriť, bola to dekadentná krvavá hostina. Hlavne však táto herná ukážka aktivovala môj záujem o adaptovanú látku a pamäťové bunky mi blažene zapriadli pri spomienke na třeskutě vtipné recenzie Pavlovského a Kopřivu, čo vychádzali v deväťdesiatych rokoch v časopise Score. O existencii The Darkness som sa totiž svojho času dozvedel práve odtiaľ. Odvtedy si Temnota sedela kdesi v temných zákutiach mojej duše a trpezlivo čakala na svoju chvíľu. Teraz som si povedal, že je najvyšší čas vypustiť ju von a pozrieť sa jej pri tejto príležitosti na jej zašpicatený, skrz naskrz prehnitý zúbok.

„Embrace The Darkness, Jackie!“ 

Jackie Estacado si žil sporiadaným životom občana štátu New York. Pravidelne platil dane, prejavoval zdravý záujem o ženy, automobily značky Ferrari a sem tam šupol pre svojho strýčka Frankieho nejakého frajera do vápna. Žil si prosto jednotvárnym, harmonickým životom mafiánskej gorily. Žil si tak až do svojich dvadsiatych prvých narodenín, pretože práve vtedy zistil, že je dedičom Temnoty.

Namiesto štrikovaného svetra proti newyorskému chladu dostal Jackie na narodeniny inteligentnú róbu z čistého zla a légiu zubatých nočných môr k tomu. Temnota nie je ničím iným, než spektakulárnym zhmotnením Jungovho archetypu tieňa. Negatívna, deštruktívna stránka osobnosti každého z nás sa u Jackieho prejavuje ako nadprirodzená sila, ktorá mení jeho vzhľad a schopnosti. „Temnota je veľkolepou entitou chaosu a bezuzdného odovzdania, dáva svojmu nositeľovi silu tvoriť,“ vysvetľuje Jackiemu predstavený pošahaného kultu zasväteného uctievaniu jeho, Jackieho, ako nositeľa Temnoty.

„Just let it happen, Jackie. It is your birthright.“

A viete čo je na Temnote najlepšie? To, že rozpráva (aspoň vo videohernej adaptácii) hlasom multi-nadaného Mikea Pattona, niekdajšieho frontmana progresívne rockového zoskupenia Faith No More! Nachádzam nesmiernu úlitbu v tom, že si môžem indigovo atramentové repliky Temnoty z komiksu v duchu nechať predčítať jeho hlasom. Tu je ukážka jeho kultivovaného prejavu. Na Slovensku jeho hlas preslávila reklama na program Easy od spoločnosti Eurotel - cover verzia známeho songu Lionela Ritchieho:

"Oh that’s why I’m easy... I’m easy like a Sunday darkness..."  

#1

Po poctivo odvedenej vražde nepadne Jackiemu nič lepšie než pohár dobre odstredeného mlieka, a preto si naň a na kus reči s kamarátskou barmankou Jenny zájde do svojho obľúbeného lokálu Keyzer’s. Sú to najmä láskavo humorné výmeny medzi ním a Jenny, ktoré vám vyvstanú v pamäti po prečítaní úvodných čísel komiksu.

Ennis a spol. odvedú v prvom čísle kus práce, keď predstavujú pomery v Jackieho mafiánskej rodine, ukazujú nám Jackieho budúcich protihráčov a najmä nám vykresľujú protagonistu ako dokonale egoistického, životom naplneného antihrdinu a kurevníka, ktorý má však dosť milých charakterových vlastností, aby sme sa s ním mohli stotožniť, poprípade mu závidieť oslobodzujúcu silu Temnoty. Táto k Jackiemu po prvý raz zavíta vo vskutku príhodný čas...

„Your time’s come around. Dark time.“

Uznajte, že keď vám jedného večera na dvere zaklopú (v tomto poradí) skupina elitných kukláčov, vyvražďovacia letka anjelov v službách diabolsky cnostnej krásky Angelus a hitman konkurenčnej mafiánskej famílie k tomu, trocha tej nadprirodzenej pomoci sa vám zíde. Šlamastika, v ktorej sa Jackie ocitne nám však aspoň dovoľuje poobdivovať, ako sa Silvestri vyhral vo filigránskych detailoch a zákutiach zhmotnenej Temnoty na a okolo Jackieho postavy. Z hľadiska scenára ľahučko ironické výmeny s mafiánmi a vtipné Jackieho flirtovanie nahrádza podmanivý, pokušiteľský tón jeho novonadobudnutej moci.

Rovnako, ako sa Jackie vyžíva v násilnostiach (ktoré vďaka použitiu Temnoty pôsobia až groteskne – viď. kápo konkurenčnej rodiny prepasírovaný cez záchodovú misu), aj autori predpokladajú určitú toleranciu, ak nie rovno kladný vzťah k scénam plným oddelených a inak spracovaných kúskov tiel a podobným veseliciam. Napriek istej prvoplánovosti atmosféra hustne, plány antagonistov sa dávajú do pohybu a čitateľ je zvedavý na cenu, ktorú bude musieť Jackie Estacado nakoniec nutne zaplatiť.

"Remember: anything you want.  All you gotta do, Jackie, is to LET THE DARKNESS OUT!"

Ak vás zmienené témy a atmosféra oslovili a máte záujem o nenáročný, zhustený čitateľský zážitok, môžete skúsiť, či sa vo vašom srdci nenájde temné miestečko pre tento komiks. Z hľadiska kultúrneho prehľadu potom môžete zistiť, že nie každý americký superhrdina musí byť hrdina a že si nemusí nutne obliekať obtiahnuté nohavice a spodky v opačnom poradí, než my, bežní občania. Ja za predstavenie jednej z dnes už klasických komiksových postáv a napínavé, atmosférické čítanie dávam štedrých

                                                                                                                         80%
(Všetky obrázky sú duševným vlastníctvom spoločnosti Top Cow Productions © 1996  a uvádzam ich tu, samozrejme, bez ich povolenia.)

Bleach episodes 276 - 279

276. & 277.

Keď som pri štedro prehnaných bojových scénach v niektorých z nedávnych dielov poznamenával, že to pripomína, akoby po sebe protagonisti vrhali atómovky (táto asociácia sa obzvlášť podsúvala pri Ičigo-Ulquiorra volejbale), ani som netušil, ako blízko som k pravde. V dieli 276 (slovom: dvestosedemdesiatšesť!) sa toho veľa nestane, zástupca Omaeda akurát zdržiava, kým sa Soi-Fon stačí „preskupiť“ a vytiahnuť toto:

Soi-fon nám konečne ukáže svoj bankai. Mmmm...

Porovnajte s ručným odpaľovačom nukleárnych hlavíc "Davy Crockett", vyvinutým počas studenej vojny:

Napriek rozmerom schopností, ktoré postavy používajú, je obdivuhodné, ako sa tvorcom dlhodobo darí neprekračovať hranice dobrého vkusu. Sily na proti sebe stojacich stranách sú vždy dosť vyvážené na to, aby dej ostával napínavý a aby divák neodmietol kredibilitu toho, čo sa odvíja pred jeho očami. Na tomto mieste by som sa ešte chcel zamyslieť, ako dlho sa bude dariť udržiavať tento trend – od začiatku seriálu sa postupne hranica hrdinných schopností hlavných predstaviteľov posúva ďalej a ďalej, až sa to dostáva do situácie, keď taký Ičigo (vo svojej „vikingskej“ forme) je už prakticky nesmrteľný. Na jednej strane je to zadosťučinenie sledovať, ako sa obľúbená postava za tie roky (v mojom prípade mesiace) sledovania seriálu vypracuje, na strane druhej každý takýto vývoj musí mať určitý strop, aby aktuálne dianie ostalo proporčne vhodné a nezatieňovalo významné momentov z minulosti seriálu.

Apropo aktuálne dianie. V týchto dieloch sa konečne rozprúdi duel medzi nonšalantným Kjórakuom a rovnako nonšalantným pištoľníkom Starkom. Táto dvojka vyžaruje také množstvo nedbalej elegancie, že by ich dlhší pobyt v jednej miestnosti s Johnnym Deppom prinútil kapitána Čiernej perly oholiť si bradku a vyplakať očné linky. No hoci ich nechuť bojovať je pomerne osviežujúca, možno by sa ich vzájomné slovné prestrelky patrilo okoreniť väčším množstvom uštipačných hlášok. Predsa len, existuje hranica, za ktorou už človeku repliky typu „Chcem vidieť tvoj bankai!“ „You show me yours, I’ll show you mine!“ začnú liezť na nervy a face-off eastwoodovských drsňákov začne pripomínať prvé vzájomné oťukávanie v klube Modrá ustrica...

"Eh.. ummm... som poctený... aahaha, ospravedlňte ma, náhle som si spomenul, že som doma zabudol dať do chladničky nejaké ustrice, tak zatiaľ, echm..."

         

                                                                                                                        60%

 278 & 279

Just as the sh!t slowly approached the fan... sa nám pomer síl zase pekne premieša. Keď sa zdalo, že Espáda je zdecimovaná, dvaja z najlepších šinigami končia uzemnení s bolesťami v krížoch, z ktorých by im nepomohol ani orbitrek, a obloha praská vo švíkoch bod záplavov menosov, zjavuje sa na scéne dlho očakávaná posila visored a chcel by som vás upozorniť na to, že na tomto mieste sa mi podarilo dosiahnuť rekordnú saturáciu vety blíčovskými odbornými termínmi v kurzíve. Nechajme teda nasýtené výrazivo odpočinúť a preorientujme sa na laické výkriky obdivu k týmto dvom epizódam.

Wonderweiss síce vyzerá ako retard, ale kapitána Ukitakeho dostane jednou ranou. Nehovoriac o tom, že má ochočeného menosa rozmerov lovecraftovského Prastarého božstva.

Príchod Šindžiho a jeho partičky po dlhej prestávke teda vyvolal mnoho výkrikov entuziazmu v radoch publika – a je sa veru nad čím nadchýnať – konečne môžeme sledovať veľkorysé ukážky bojových schopností jednotlivých visored, ktoré sme doteraz mohli len tušiť: silové polia, „dirigent“ žmýkajúci menosov pohybmi prstov ako Brian Adams svoje čierne froté uteráky po koncerte, kopajúce dievčatko, dievčatko so sieťkou a Šindžiho katana sa konečne priblíži len na milimetre od Aizenovej kučierky...!!! Hmmm, na druhej strane, ako to tu píšem, neznie to ani zďaleka tak pôsobivo. To nič, kto nevidel, aj tak ťažko uverí.

Sú to jedny z tých dielov, ktoré vás zhypnotizujú a prišijú vám zadnice k čalúneniu, takže vám neostáva iné, než si pozrieť ďalší diel. Toto je pocit, ktorý dobre poznajú ľudia, čo zapredali dušu Bleachu. Toto je odmena za to pracné prekopávanie sa haldami nahlúplych vyplňujúcich epizód a iných s*ačiek, čiže proces, na ktorý nie je bežný divák stavaný, ale ktorý je pri sledovaní nekonečných japonských anime veľmi frekventovaný a prináša veľkú dávku uspokojenia (that said: tisícdielneho Naruta sa kvôli tomuto pocitu rozhodne sledovať nechystám :,). Divácke sebazaprenie je odmenené veľkolepým defilé obľúbených charakterov v hraničných situáciách, nasmerovaných do niečoho, od čoho očakávam kataklizmatické vyvrcholenie výborného šónen anime.

                                                                                                                       85%

Bleach episode 275 v japonskom kultúrnom kontexte

275.

Tak som spravil Bielu opicu (nie, to nie je pomenovanie jednej z nadprirodzených kidó techník, čo používajú v Bleachi, je to biely sypaný čaj z Prioru) a pustil sa na ďalší diel, ktorému dominuje duel kapitánky Soi-Fon a kráľa Barragu. Keďže sa prepracúvame k „hlavnému chodu“ konfliktu celého anime, môžete zabudnúť na nejaké kendíčkovské pošťuchovanie – protagonisti jedným úderom rúcajú celé mestské štvrte!

O nejakej „subtlety“ už hovoriť nemožno. No i tak sa tu objaví niekoľko prekvapivých momentov – medzi nimi Barragova ressurectión forma a odhalenie, ktorý zo smrtiacich aspektov tento senilný dědek stelesňuje.

Aby som tomuto útvaru dodal punc intelektuálneho diskurzu, budem teraz chvíľu hovoriť o súvislosti Bleachu a tradičnej samurajskej mentality. Kto už pár dielov tohto ľúbeho anime videl istotne si povšimol, že sa bojujúci súperi poväčšinou vzájomne predstavia (a ak sa NEpredstavia, rozvedú do detailov prečo tak neučinili) a len veľmi vzácne sa bojuje inak ako jeden na jedného.

Jeden nemusí mať prečítanú samurajskú bibliu Hagakure, aby si uvedomil, podľa akých princípov je to koncipované. Keď sa v trinástom storočí Kublajchánove hordy vylodili v Japonsku, nestačili sa vynačudovať, čo to tí šprtci predvádzajú. Títo plecnatí Mongoli (opomeňme, že v skutočnosti väčšinu z ich stotisícovej armády tvorili vytrasení čínski otroci) takmer popadali od smiechu zo svojich malých škaredých koníkov, keď im japonskí samurai začali recitovať svoje úctyhodné rodokmene. S takýmito ťažkosťami sa protagonisti Bleachu našťastie potýkať nemusia – sú totiž etnicky všetci tej „správnej“ strane. :,]

Najväčším prekvapením tejto epizódy je, že jedna z hlavných postáv príde o ruku po zásahu Barragovou Respirou... načo zatĺkať: Omaeda je nútený svojej kapitánke končatinu ufiknúť mečom, aby ju bleskurýchlo sa šíriaca gangréna neohlodala ako Pikaču alkalickú batériu!! Krása. Nepamätám sa, že by niekto v Bleachi utrpel permanentné zranenie... (pevne verím, že bude permanentné, inak by to bolo divácke naťahovanie, na ktoré som alergický)

Zhrnutie: krásne rozbehnutá akcia s charakternými postavami a opulentnou dávkou správne dávkovanej deštrukcie a dobre mierené cero ako čerešnička. 

  

70% +10% za Soi-Foninu ODHNÍVAJÚCU RUKU (mľask!)

Bleach episode 274

274.

Okay, tak po zimnej prestávke pokračujeme v recenzovaní Bleachu. Nastal rozhodujúci boj medzi šinigami a arrancarmi, ktorý odhadujem bude trvať ešte nejakých 40 dielov... a ak autori budú naďalej zmätene preskakovať medzi jednotlivými dielčimi súbojmi, tak im to ani nedá veľa práce zaplniť! Aby ste si predstavili tú dramaturgiu: ukážeme divákovi ako sa schyľuje k súboju A medzi X a Y, potom spravíme prestrih, ako to komentujú Z a W v prebiehajúcom súboji B, potom strihneme niekam úplne do****le kde sa schyľuje k súboju C, potom je koniec, v ďalšom dieli samozrejme musíme zopakovať, ako sa schyľuje k boju  A a C, aby sme konečne mohli niekam posunúť situáciu v B, pričom participanti v A (X a Y, jasné?) to radi okomentujú („[shinigami captain’s name goes here]-taičó!“ „[x]-taičó!“ „Taičóóó!“ atď. plus významné pohľady) *grumble grumble* ... ale inak, ako, fajn. :,)

V tomto dieli sa Hicugaya-taičó („Hicugaya-taičó!“ vyhŕkla s trasúcou sa perou, „Hicu... ga... ya.. taičó!“ „Taičóoo“...významné pohľady...) otĺka s odfarbenou ganguro slečinkou menom Halibeli, ktorá je celkom vrtká aj napriek svojim štedrým proporciám... ehm. Aizen a spol. zatiaľ už nejakých sto dielov (ak rátam aj nesúvisiaci filler) postávajú na nebi a čakajú nad bojiskom a asi hrajú pasiáns... a budú v tom pokračovať asi až kým si neuvedomia, že im akosi došli podriadení... Som skutočne zvedavý, či sa autorom podarí vyobraziť ešte epickejšiu scénu než bol fantasticky over-the-top súboj Ičigo vs. Ulquiorra! Myslím, že súboj Hicugayu („Hicugaya-taičó!“ skríkol, až sa mu kučierka zatriasla, „Hicu... ga... ya.. taičó!“ „Taičóoo“ (ok, už s tým prestanem :,p)) s Halibeli to nebude. Ale to nič, príležitostí bude ešte dosť.

Čo ma naozaj potešilo, bolo odhalenie, že každý z arrancarov reprezentuje jeden princíp, ktorý vedie k ľudskej smrti (samota, prázdnota, chamtivosť, obetovanie, apod.) – ďalší pekný kúsok bleachovskej mytológie.

Predchádzajúce (nerecenzované) diely nasadili latku vysoko. Uvidíme, uvidíme...

70% viac-menej za dobrý pocit z pozerania Bleachu po dlhej dobe

Holmes, Holmes...

Nikdy som nebol fanúšikom detektívok. Ako dieťa som trávil čas skôr intrigovaním s politikmi Feistovej ríše Tsuranuanni (aby som v pokročilom veku zistil, že sa vlastne jedná o obšľahnuté stredoveké Japonsko) alebo som sa s prestarnutými vesmírnymi prospektormi Fredericka Pohla zamýšľal nad tým, čo to dofrasa vlastne je to „Heechee“ (to máte tak, keď začnete epickú sci-fi ságu čítať od prostredného dielu). Tvorbu Agathy Christie poznám len z tých fúzatých televíznych adaptácií Poirota a Rex bol pre mňa vždy v prvom rade tyranosaurus.

SRSLY?

Keď sa povie Sherlock, predstavím si najprv slovenskú firmu z Gelnice poskytujúcu zabezpečovacie zariadenia do vašich bytov, ako sú zámky, bezpečnostné dvere a výsuvné bodliny (názorná ukážka). V druhom rade si predstavím ikonický profil kultového detektíva amatéra s loveckou čiapkou na hlave a fajkou zarazenou do úsmevu. Moje poznatky o ňom boli až donedávna čisto sekundárne, nikdy som nedočítal alebo nedopozeral ani jeden z jeho príbehov. To však neznamená, že by mi bola cudzia jeho dedukčná metóda vyšetrovania – svoju Abecedu mladého detektíva som poznal odpredu dozadu.

Že alibi? Okolo pol tretej som bola v parku. Kŕmila som veveričky!

Každopádne, minulé leto som mal možnosť prečítať si prvý z holmesovských príbehov vôbec – A Study in Scarlet od sira Arthura Conana Doyla. Môj záujem vyvolalo prerozprávanie (či skôr pastiš) tohto klasického príbehu perom Neila Gaimana, o ktorom sa zmienim nižšie niekedy v londýnskou hmlou zahalenej budúcnosti. Z pohľadu dnešného čitateľa je práve táto reinvention starej detektívky zaujímavejšia, ale bez originálu a jeho obrovského kultúrneho vplyvu by sme sa o nej asi len ťažko mohli baviť, že.

Na Štúdii v červenom ma prekvapilo niekoľko vecí. Po prvé, len polovicu novely tvorí Holmesovo vyšetrovanie s Dr. Watsonom ako rozprávačom. Druhá polovica je prerozprávaná z pohľadu páchateľa vyšetrovaného zločinu a pojednáva poväčšinou o zlotřilých mormónoch. Po druhé, Holmesove dedukcie mi prišli miestami priveľmi vykonštruované. Chýbala im elegancia, pri ktorej by ste sa pľasli po čele a povedali si: „veď to bolo tak očividné!“ Miesto toho sa pľasnete a poviete si: „veď to bolo tak očividné pre každého obsedantne kompulzívneho sociopata!“ Takto to dopadá, keď autor vytvorí hrdinu múdrejšieho, než je on sám...

Zo zvedavosti som si prečítal ešte prvý príbeh Návratu Sherlocka Holmesa. a uvedomil som si, že oproti nemu metódy a dedukcie v Štúdii fungujú ako dobre namazaný Tony Stark. Niekoľko mesiacov po tom, ako Holmes predstiera svoju smrť (resp. je na naliehanie fanúšikov oživený), aby unikol pred Moriartyho prisluhovačmi, sa zjavuje na scéne, aby nachytal vražedného ostreľovača na siluetu svojej vlastnej atrapy v životnej veľkosti za oknom bytu na Baker street (figurínu možno popoťahovať za povrázky (o čo Holmes požiada svoju domácu) a tak spoza záclony pôsobí ako živá (a nie naozaj netuším, či aj fajčí (figurína, nie domáca (Holmes fajčí určite)))), zatiaľ čo on, Watson a inšpektor Lestrade číhajú oproti v prázdnom byte... Čo. Je. Toto?

This. Is. Baker STREEEEET!!!!

Dalo by sa povedať, že je to jeden z prípadov, keď mýtus naokolo (podobne ako pri Tarzanovi E.R. Burroughsa) prerástol kvality pôvodného diela. Doylov prínos je však neodškriepiteľný. Hoci postavu detektíva amatéra predstavil už Poe, až Doylovi sa podarilo spraviť z neho skutočného excentrika. Je škoda, že sirovi nebolo umožnené hrdinu dôstojne pochovať a nechal ho ešte ponavláčať zaprasenými ulicami Londýna priviazaného za konskou drožkou zvanou fanservice.

Ale späť ku knižke. Hoci má Štúdia ďaleko k mojej predstave o dokonalej detektívke / kriminálke (tu nemôžem nepoukázať na skvelé japonské anime Death Note), prináša mnoho prekvapivých momentov (súvisiacich však skôr s charakterizáciou postáv než dejom) a to najmä pre tých, ktorí sa dosiaľ s najslávnejším detektívom nemali možnosť intímne oboznámiť. To ostatne platí aj v prípade iných slávnych viktoriánskych diel, ako Dracula, Strange Case of Dr. Jekyll and Mr. Hyde. alebo Frankenstein. Z času na čas je dobré pozrieť sa, čo leží na pod nánosom všetkých tých moderných remakov, adaptácii, pôct, paródii, crossoverov, odkazov, bezostyšného vykrádania, imitácii a reimaginácii.

"Teraz spravíme jedno ilustračné foto. Tvárte sa prirodzene."

Speaking of which – nabudúce napíšem svoje dojmy z nového seriálu Sherlock od spoločnosti BBC, filmovej adaptácie s Downeym Juniorom a Gaimanovej poviedky Štúdia v zelenom (nie nutne v tomto poradí). Urobil by som to aj teraz, ale nechcem trápiť seba aj vás pridlhým postom.

Tak nabudúce, na Baker Street 221B.