30 až 43
Príbehová línia pojednávajúca o záchrannej misii vo svete šinigami sa pomaly chýli ku koncu, takže je vhodný čas obzrieť sa a bilancovať, kam posledných vyše tucta dielov posunulo seriál ako taký. Okrem niektorých kľúčových momentov nemá veľmi zmysel vracať sa k dielom jednotlivo, takže to tento raz vezmem viac zoširoka.
Nemôžem sa ubrániť pocitu, že je anime dosť natiahnuté a tento materiál by sa dal spracovať aj s polovičným počtom epizód. Hoci sa tu ešte nevyskytujú fillery, ktoré sú morom neskorších častí dlhodobo vysielaných sérií (vlastne – jeden sa už vyskytol a bola to učinená nočná mora), pamätihodné momenty sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky invalidného dôchodcu, ktorý predtým pätnásť rokov pracoval na píle.
Ako som predpokladal, teamwork ani nejaká zaujímavá chémia medzi hlavnými protagonistami nevzniká, namiesto toho každý sám za seba blúdi ulicami a vďaka sériám stretnutí s nepriateľom objavuje svoju vnútornú silu, odhaľuje význam, hodnotu priateľstva and shit... Inoue, Išida, Čado, všetci ostávajú prakticky rovnakí, ako sme ich poznali z úvodných dielov. Ani Čadova dvojitá retrospektíva nevyvolá u diváka nič viac než asymetricky skrčené obočie.
Vtípkov je takisto pomenej, sterilné prostredie Dvora čistých duší im nepraje tak, ako školské lavice v starej dobrej Karakure (čo je fiktívna štvrť v Tokiu, v jednej z minulých recenzií som ju nesprávne označil ako skutočnú a historickú Kamakuru). Takisto nepomáha ani to, že Rukia, ktorá bola katalyzátorom mnohých komických situácii je teraz úplne odstavená od všetkého diania a na jej miesto Ičigovho parťáka nastupuje Gandžú, ktorého som si síce napriek pochybnému entrée (na diviakovi) nakoniec obľúbil, avšak mačovské shout festy medzi ním a Ičim predsa len nie sú plnohodnotnou náhradou za to vrenie, ktoré dokázali uvariť s Rukiou.
Hororová atmosféra prvého story arcu je takisto v čudu, pretože pozíciu antagonistov namiesto duchov hollow prebrali šinigami, ktorí sú v podstate všetci veľmi ľudskí a od normálnych ľudí sa okrem spirituálnej sily odlišujú len tým, ako aj v seriáli správne poznamenala Inoue, že si obliekajú kimoná. Na druhej strane uvedenie trinástich oddielov gotei džúsantai a ich veliteľov je asi najväčším prínosom poslednej zhruba dvadsiatky dielov.
Mám dojem, že sme svedkami toho, čo nazývam MGS syndróm, a síce: antagonisti sa stávajú sympatickejšími a charizmatickejšími než protagonisti. Bude zaujímavé sledovať, do akej miery sa nakoniec aj stanú samotnými protagonistami (divák, ktorý si myslí, že Zaraki, Rendži, apod. po prvej porážke v tomto 300+ dielnom anime skončili, je zjavne veľmi naivný a nedospelý).
Zaujímavejšie linky príbehu sú takisto namotané na prstoch, zápästiach, lýtkach a iných apendixoch trinástich kapitánov – presne ako som predpokladal, príchod Ičigovej party spôsobí naštartovanie intríg a mocenských bojov medzi vrchnosťou a sľubuje celkom zaujímavý divácky zážitok v budúcnosti. Po tom, ako jeden z kapitánov umiera (or DOES he really?) škaredou smrťou prišpendlením na zvonicu, je odvolané nariadenie zakazujúce prebúdzať svoje meče na vyššiu úroveň vedomia a ničivosti and everyone goes wild.
Na konci každej epizódy po záverečných titulkoch nasledujú asi jeden a pol sekundové predstavenia jedného z kapitánov alebo jeho pobočníkov. Vždy tam zaznie celé meno a Kon ešte zahnojí nejakú uštipačnú poznámku na adresu dotyčného charakteru typu „Čo to máš s vlasmi?“ alebo „Vezmeš si ma za muža?“ Okrem toho je v tomto segmente každý ending unikátnou animáciou predstavujúcou jedného z kapitánov a jeho oddiel.Tento prístup vyvoláva veľmi nostalgické asociácie: Zaraki, Mayuri, Kučiki, Aizen – gotta catch them all! – gotei 13...! :,)
V ďalších príspevkoch sa dozviete, ako je to s hlavnou postavou, na ktoré prvky seriálu mám slabosť a prečo mi to vlastne celé vychádza na takých
No comments:
Post a Comment