K Zackovi Snyderovi ako k filmárovi mám prudko ambivalentný vzťah. Na jednej strane zbožňujem jeho prevedenie Strážcov, na strane druhej ma videoklipový vizuál jeho filmov necháva chladným. Okolo jeho ostatného dielka sa však strhla taká kritická kontroverzia, že mi nedá inak, než prispieť svojou trochou do tejto polarizovanej diskusie, keďže som ho mal pred istou dobou možnosť konečne vidieť.
Sucker Punch je príbeh o osirelom dievčati, ktoré jej otčim zavrie do psychiatrickej liečebne, kde prežíva rozličné akčné fantázie, čo by akoby vypadli z komiksu, videohier a rozličných béčkových filmových žánrov. Blázinec si štylizuje ako bizarný kabaret, v ktorom s ostatnými „otrokyňami“ musí obveselovať návštevníkov svojim tancom. Baby Doll, ako hlavnú hrdinku volajú, má na tanec zvláštny talent, no miesto samotného predstavenia sa pri jej vystúpení prenesieme do ešte hlbšej roviny jej psychiky, symbolickej reality, v ktorej ona a dievčatá zastávajú úlohu bojového komanda a kde dochádza ku koncertom streľby, výbuchov, nabrúsených mečov a slušivých minisukní.
Jediná so slušivou minisukňou je v tejto scéne Baby Doll, ale to vy nevidíte. |
Aj napriek tomu, že som mal akú takú predstavu o hlavnej premise tohto filmu, neprestával ma počas pozerania prekvapovať. Nebojím sa povedať, že je to jeden z najoriginálnejších komerčných bijákov blahej pamäti. Ak by celý pokračoval v štýle „reálneho“ úvodu o zlom otčimovi, vykľulo by sa z toho niečo na spôsob Sin City. No atmosféra sa čochvíľa zásadne mení a film začne pripomínať rockový muzikál – prekvapí odvaha režiséra zaradiť scénu, v ktorej si dvaja herci... jednoducho len tak spievajú, bez nejakých pozoruhodných kulís alebo väčšej dejovej závažnosti. Zrazu zapochybujeme, či sme sa neocitli niekde v Luhrmanovom Moulin Rouge, no ľahká depresívnosť rámcujúca celý príbeh nám pripomína, že sme v skutočnosti v Jednom prelete nad kukučím hniezdom. Nie, Sucker Punch sa kvalitatívne nepribližuje ani jednému z týchto filmov, no miešaním takýchto nesúrodých prístupov posúva diváka na úplne inú rovinu... rovinu, na ktorej sa nie nutne musí cítiť príjemne.
Love is the drug! |
Verím, že menej odhodlaným povahám od tohto filmu niekde v polovici môže odpadnúť záujem. Všetko sa ešte ďalej pomieša, zmixuje a odstredí s nástupom scén, kde sa hlavné protagonistky venujú hlavne tomu, že nakopávajú rite. Je jedno, či tieto zadné partie patria nablýskaným robotom, nemeckým vojakom na kľúčik alebo drakovi, a či na tento účel používajú guľomet, katanu alebo vysoký opätok. Tieto scény sú asi tým hlavným, čím sa film chce zavďačiť vkusu divákov a čo prezentoval v traileroch. Ba, samotné tieto sekvencie pripomínajú trailery ako také, trailery na iné svety preplnené chlapčenskými bojovými fantáziami. Po zhliadnutí Sucker Punch budete mať pocit, že ste vlastne videli upútavky, prezentujúce tie najbombastickejšie scény z nejakých štyroch, piatich blockbusterov.
Inglorious Bit**es |
K Sucker Punch som pristupoval s výraznými predsudkami a možno práve tie mi pomohli vidieť na ňom skôr to dobré (prešľapy a nedostatky som takto bral ako samozrejmosť). Určite to nie je to dokonalý film. Je otázne, či je vôbec dobrý. Celú dobu, čo som ho sledoval, povrchne si užíval akčné scénky a snažil sa urovnať si v hlave tú rýdzu, bezstarostnú a inšpiratívnu silu, ktorá z neho razila každým políčkom filmu, oscilovalo moje celkové hodnotenie kdesi medzi 40% a 80%. Toto bol pocit, ktorý som dlho nezažil a teda aj príčina, prečo by som sa o Sucker Punch chcel rozpísať obšírnejšie.
Na filme sa dá nájsť negatív viac než dosť. Použitie farebných filtrov pôsobí prvoplánovo až lacne. Herci svojimi výkonmi určite neohromia. Hoci sa to celé do istej miery tvári ako muzikál, viem si predstaviť aj lepší výber piesní. Bojové scény, ktoré by mali byť tým hlavným lákadlom, sú síce štedré, ale z použitého CGI cítiť menší rozpočet a niektoré z nich (scéna s vlakom) mi už pripadali dokonca nudné. To, že môžu vyslovene urážať ľudí s „vybranejším“ vkusom, snáď ani nemusím dodávať. No napriek tomu to celé akýmsi zvláštnym spôsobom funguje vytvára v súčasnej dobe úplne unikátny filmový zážitok.
Sucker Punch nenudí a ak predsa nudí, ponúka divákovi druhý plán, ktorým sa môže zamestnávať do doby, pokým sa na plátne nezačne diať niečo atraktívnejšie. To, čo ho robí hodným našej pozornosti, je popkultúrny presah a sila jeho výpovede. Je to obraz nálady, predstáv, hravých ideálov súčasnej generácie. Je to pre mňa dosiaľ najpresnejšie vyobrazenie zeitgeistu našej éry, pozostávajúceho z kultúr prerážajúcich z okraja do mainstreamu – hovorím o kultúrach rodokapsového dobrodružstva, japonského anime, videohier, komiksu a iných, veľkou časťou populácie stále zaznávaných médií a žánrov. Inými slovami, tým, čím film 300 bol, to Sucker Punch komentuje.
Spoločenstvo Podväzku. |
Dopad Sucker Punch na popkultúru nebude ani z ďaleka taký významný ako napr. u 300, pretože sa ju nesnaží tvoriť – je to metarozprávanie, ktoré stojí tak trošku opodiaľ a ukazuje nám veci, pri ktorých ako ľudia odchovaní na alternatívnom zábavnom priemysle musíme nadšene prikyvovať. Neviem ako vy, ale ja som ešte nevidel veľkolepú vojnovú scénu plnú zeppelinov a dieselpunkových zombíkov hneď vedľa epickej fantasy bitky bez toho, aby som musel čokoľvek prepínať, obracať alebo meniť. Je to esencia zábavy krátkych klipov, ktorá poukazuje na oveľa mocnejší a lákavejší zážitok, než ktorý sama dokáže ponúknuť. A to vôbec nie je zlé!
Máme príležitosť vyžívať sa v množstve narážok na komiksové, herné a anime postupy. Nemajú podobu povrchných alúzií na konkrétne diela – pohrávajú sa skôr s žánrovými klišé ako takými a poriadne si to užívajú. Nemohol som sa nepousmiať pri scéne, keď v chráme kdesi v zasnežených horách päťmetrový samuraiský golem (ehm) prehodí Baby Doll cez dve zásteny, po jej dopade popraská kamenná dlažba, no na jej copánkoch sa neskriví ani vlas. Nie úplne realistické, zato úplne v súlade so senzibilitou šónen anime!
Army of me. |
A v tomto smere je to unikátny kúsok, hoci nie tak remeselne zručne prepracovaný ako spomínané preestetizované, testosterónom napáchnuté 300, či hyperbolické a charakterovo karikaturizujúce Sin City. Nehovorím, že by Sucker Punch neobsahoval tieto aspekty spomínaných filmov – má ich dosť - na rozdiel od nich sa však nimi nenechá ovládnuť, naopak, necháva si tieto postupy slúžiť mu. Lebo, dobrý sluha je zlý pán. Či jak sa to hovori...
Sucker Punch je originálny zjav s prekvapivo silným posolstvom, ktorý odvážne prezentuje ducha nezanedbateľnej časti kultúry našej éry. Ponúkol mi viac podnetov na zamyslenie, než mnohé dospelejšie hollywoodske fláky s oskarovými ambíciami a pritom sa nehral na nič hlbšie, než je radostná audiovizuálna hostina.
Čí je to príbeh? |
Dodatok: pri típaní screenshotov si opäť prehrávam niektoré scény a zisťujem, ako výborne fungujú jednotlivo. Teraz, keď sa už človek nemusí zaoberať otázkou „na čo sa to vlastne kurňa pozerám“, všimne si viac detailov a má možnosť si film jednoducho užívať. Určite mám chuť si ho v budúcnosti opäť pozrieť.
80%