Nikkó

Ako áno, ako nie, marí sa mi, že sa mi trošíčku nahromadili neoblogované (fuj, čo je to za výraz? - pozn. Matica slovenská) zážitky. Počítajte so mnou: moja prvá návšteva Tokia, zážitky z tokijského (hm, neviem prečo, ale namiesto "tokijského" som takmer napísal "košického", asi som už unavený) Disney Sea, rozličné epizódky zo života v Ucunomiji a najnovšie aj návšteva Nikkó (pre tých menej znalých japonských záležitostí, Nikkó nie je osoba, ktorá navštívila mňa, ale národný park, ktorý som navštívil ja (možno by som mohol obmedziť poznámky v zátvorkách, it is getting old fast...)). Keďže dostávam na svoj blog množstvo pozitívnych ohlasov, chcel by som poďakovať všetkým čitateľom, čo ma podporujú v mojej činnosti a rozhodol som sa dať im možnosť vyjadriť túto podporu akosi hmatateľnejším spôsobom a za týmto účelom si zakladám PayPal účet, kam mi môžete posielať peňaž... ehm, nie, chcel som povedať, že vzhľadom na pozitívne prijatie som si zaumienil updatovať svoj blog častejšie. To sa však ľahšie povie ako vysloví, takže to vezmime hneď skraja, a síce od dnešnej (či včerajšej, podľa toho, kedy tento post zverejním) návštevy Nikkó.

Všimnite si modrú oblohu nad budovou a iste pochopíte, že tak úplne nezodpovedá počasiu, ako ho opisujem v texte. Prídete na to, že sa nejedná o moju fotku (mobil sa porúčal skôr než som to stihol cvaknúť) a že latka kvality a autenticity tohto blogu bola opäť nasadená o čosi nižšie.

Ráno sa začalo nepriaznivo - podarilo sa mi ukuchtiť nechutnú presolenú pseudo-omeletu, ktorá skončila v záchode a ešte vo vlaku do Nikkó sa mi vybil mobil. Navyše predpoveď predpovedajúca zrážky sa nemýlila a tie padali hojne počas celej cesty do, v rámci, aj z Nikkó. Z prírody sme toho veľa nevideli, akurát nádhernú alej, most cez rieku X a lesy-hory v pozadí. Naokolo sme zahliadli zopár posledných momidži, ikonických červených listov japonských javorov. Zaplatili sme si obhliadku miestnych chrámov, ktoré boli krásne, hoci, napriek zlému počasiu, prekvapivo zaľudnené. Miestami som sa cítil ako na eskalátore. Keďže som mal vybitý mobil a doteraz som si nekúpil foťák, nemal som ako zaznamenávať scenériu a tak jedinými fotkami z dnešného dňa sú obrázok stanice Nikkó, ktorý môžete vidieť vyššie, a tento záber vnútra kabínky na záchodoch na ucunomijskej stanici, nad ktorým sa japončinári môžu pousmiať a ostatní pokrútiť hlavou, že som sa už načisto pomiatol.

Pred vstupom do budhistického chrámu sa musíte vyzuť a chodiť bosky po studených rohožiach, čo sa mi sprvoti veľmi nechcelo, tak som pustil davy pred seba a trošku si oddýchol v závetrí, kde na mňa nepršalo a nehrozilo mi ušliapanie, či nabodnutie na zblúdilý dáždnik. Nič to zato, povedal som si, lebo už vtedy, opantaný daždivou atmosférou (ak ste niekto videli Kurosawov Rašómon, pripomínalo to úvod filmu, kde sa v svätyni ukrývajú pred búrkou... mínus asi 789 turistov, pravdaže) tohto starodávneho miesta, som sa rozhodol sem vrátiť a doplniť si medzery v turistickom vyžití. Pri ďalšej príležitosti som sa už osmelil, vyzul a „presmýčil“ vnútro chrámu. Oprava, postavil som sa do radu a za pútavého výkladu miestneho zamestnanca sa so zvyškom fronty sunul od vchodu do východu. Pán, ktorý podával výklad, potom opakovane udrel do zvonca, ktorý rozpulzoval hlavu draka namaľovanú na povale. na čo sme všetci zborovo vydali uznanlivé "Hé!"

Na toto miesto by som chcel dať fotku od kamarátky, ktorú by som mal tohto času už mať, ale v prípade, že sa tak nestalo, bude nasledovať nesúvisiaci obrázok niečoho, čo sa mi páči alebo je hodné zverejnenia.

V treťom chráme som sa trochu oneskoril, ale prišiel som včas na lekciu modlenia. Ide o to, že zopnete ruky, zavriete oči a necháte v sebe vesmír rezonovať spolu so zvukom zvonca, na ktorý udiera mních. Nemôžem inak, než odporúčať. Cestou ta i späť sme kráčali po ceste, po ktorej kráčal pohrebný sprievod šóguna Tokugawu Iejasua, zjednotiteľa Japonska. Trvalo im tri dni, kým ho dovliekli až z Eda, ako sa onoho času volalo hlavné mesto. Myslím, že už viem, čo budem robiť, až sa mi nahromadia tri voľné dni pokope... Dnešný výlet bol upršaný, preľudnený a nemal som možnosť sa poriadne najesť, napriek tomu si z neho odnášam samé pozitívne spomienky.

＊Aby som nezabudol, ak sa tam chystáte aj vy, nezabudnite sa cestou ku chrámom staviť v turistickom centre. Dá sa tam posedieť, pokecať s milými babičkami, nabrať plné priehrštie prospektov a cukríčkov (ja som si vzal maslový a kávový) a najmä - napiť sa teplého čajíčku ÚPLNE ZADARMO!!!!

Čo som robil v Tokiu, časť prvá

Dnes celkom netradične čo-to (a naozaj len chotto) napíšem o mojich pomerne čerstvých zážitkoch z Krajiny ekonomického zázraku milovníkov veľrýb vychádzajúceho Slnka, konkrétne o mojom výlete do Tokia minulý víkend. Výlet to bol veľmi vydarený a niesol sa viac menej v poznávacom charaktere. Takisto som sa stretol so svojou milou kolegynkou Katkou, ktorá tam študuje na dievčenskej škole Gakušúin Džoši, ktorá to inštitúcia si svojimi bezpečnostnými opatreniami nezadá s týmto dovolenkovým rezortom na Okinawe.

Na výlet som sa svedomito pripravil a vytlačil si všetky potrebné spoje, ako aj mapku okolia internet café, v ktorom som plánoval prenocovať. Odhodlane som vykročil cez turnikety na ucunomijskej stanici a v ústrety nevídaným zážitkom. Cítil som, že ma nič nemôže zastaviť. Turniket zrejme cítil presný opak a tak mi s klepnutím plným uspokojenia, aké len nemysliace automatické zariadenie ovládajúce otváranie a zatváranie malých symbolických dvierok môže mať, cestu k nevídaným zážitkom zahradil. Ochotná zamestnankyňa japonských železníc ma vypoklonkovala späť a ja som pochopil, že som sa omylom dral na nástupište šinkansenov.

Po nástupe na bežnú linku som bol síce mierne rozčarovaný, keďže sa moje poctivo pripravené rozpisy vlakov (resp. šinkansenov) ukázali ako nepoužiteľné, ale všetky negatívne pocity rýchlo vyprchali a ja som si mohol vychutnávať atmosféru v pravom japonskom osobáku. Z vnútra vozňa som mal skutočne príjemný pocit - vyzerá ako metro a preto evokuje predstavu, že už-už dorazíte na miesto, hoci vytúžená destinácia leží za horami, za dolami. Systém japonských železníc sa mi celkovo i napriek zmienenému nedorozumeniu s turniketom veľmi zapáčil. Je prehľadný, efektívny a nesmieme zabudnúť ani na... et cetera, keďže ma JR neplatia za to, aby som im robil reklamu, prechádzam k záživnejším veciam. Toto som uvidel, keď som vystúpil na svojej finálnej zastávke - Medžiro:

Tak, na začiatok by som rád pozdravil príslušníkov vyvolenej kasty ľudí schopných čítať miniatúrne písmenká. Ako ďalšie musím priznať, že na tomto zábere v skutočnosti nie je Medžiro, ale okolie stanice na Ikebukuro, pretože som zistil, že z Medžira nemám žiadnu fotku a táto štvrť je každopádne známejšia. Diskrétni čitatelia tohto popisku si túto informáciu dozaista nechajú pre seba. Som presvedčený, že ostatní čitatelia tento maličký nedostatok prehliadli a nevidím dôvod prečo komplikovať situáciu nadbytočnými informáciami. ... Ehm.

Žiaľ, čas vyhradený na moje dnešné blogovanie vypršal. Zajtra sa opäť vydám do Tokia, tejto perly východu, aby som navštívil miestny Disneyland. Nedočkavým čitateľom, ktorí so zadržaným dychom čakajú na popis mojich vzrušujúcich minulotýždňových dobrodružstiev na tokijskom Haradžuku, Ikebukuro a Jojogi odporúčam za a) nadýchnuť sa, aby si neublížili a za b) zamieriť na Katkin blog, v ktorom opisuje naše spoločné potulky po pamätihodnostiach Tokia.

Takže, ak zajtra nechcem zadriemať priamo v náručí Káčera Donalda, mal by som sa pobrať na lôžko. Dobrú noc vám všetkým.

Ďalšia japonská retrospektíva, tentokrát trochu chronologicky zmätená

(Pozn. editora: Ako si môžete povšimnúť nižšie, rezignoval som na odlišovanie rozličných časových rovín odlišným fontom. Nevyzeralo to obzvlášť pekne, navyše, tieto dva fonty sa spolu vídali asi tak radi ako Japonci s prezidentom Medvedevom na Kurilách, inými slovami, robilo to z editovania blogu hotovú nočnú moru.)

Fíha, po mesiaci sa mi podarilo dostať sa k štvrtému dňu. Týmto tempom postovania by som mohol do Vianoc stihnúť opísať hádam aj kompletný druhý týždeň mojich dobrodružstiev! (turns off sarcasm) V poriadku, to by na úvod asi stačilo. Now, I give you:

DAY 4  – TOUR DE UTSUNOMIYA, OR

„HEARD THE ETERNAL FOOTMAN BOUGHT HIMSELF A BIKE TO RACE“ (TORI AMOS – PRETTY GOOD YEAR)

Dnes bola na programe výprava do samotného srdca japonskej byrokracie. Áno, je to tak, myslím tým obávaný mestský úrad. Keďže je vzdialený poriadny kusisko cesty, drať podrážky neprichádzalo do úvahy. Ísť autobusom nikoho ani nenapadlo. „Ta co“? spýtal by sa východniar a mal by pravdu. Neostávalo iné ako použiť najobľúbenejší dopravný prostriedok Japoncov, niek a číkov. Nie, nie je to šinkansen (a šinkanZEN už vôbec nie).

Šinkansen.

Na bicykli som, ako iste viete, sedel naposledy ako... koľko? 10-ročný? Keďže včera potme som sa ani nepokúšal prísť na to, ako sa môj bicykel (áno, mám bicykel, to neviete, lebo som narušil časové KONTINUUM, je tak akurát malý pre mňa a pre tie ich drobné nožičky a za-...ehm...) odomyká, bez tréningu a prípravy som po celých vekoch bol nútený naň sadnúť až ráno, keď prišli dievčatá (držím sa zásady, že nemá zmysel šaškovať, keď pri tom nie sú ľudia). Rui mi vysvetlila sofistikovaný systém uzamykania and off we went. Spočiatku sa mi trochu triasli ruky a zvierač, ale pomerne rýchlo mi to prešlo do krvi a celkom som si začal jazdu užívať.

Objavil som dosiaľ nevídané taje Utsunomiye. Tak po prvé, predsa len majú cyklotrate (doteraz som si myslel, že len chodníky, o ktoré sa delili s občasným chodcom) a to pomerne extenzívne. Prešli sme do inej časti Utsu, kde bolo o poznanie viac kancelárskych budov, banky, nadjazdy a priehrštie kancelárskych poločinžiakov,  takže odporúčam nájsť si v predošlých mailoch môj opis Utsunomije ako vidieka so štrkopieskovými cestami, vytlačiť ho, postrihať, poriadne posypať kari korením a nakŕmiť ním svište.

O čom som to písal? Ach áno, vybavili sme si s Pájou ALIEN REGISTRATION CARDs, resp. si po ne máme prísť asi o dva týždne a potom budeme môcť páchať v Japonsku legálne neplechu ako drobulinkí face-huggeri na palube lode Nostromo.

Potom sme si vybavili zdravotné poistenie, faktúra za ktoré mi má prísť poštou. To píšem len tak, aby som to mal na pamäti, memoárová, umelecká a emocionálna hodnota tejto vety je nulová, tak radšej prejdime k bankovému účtu. Vybavil som si ho v banke Ašikaga (rovnako sa volala rodinka šógunov, ktorí vládli v J. od 14. storočia, ale píše sa to inak, takže to nie sú oni, nebojte, nevrátil som sa žiadnou studňou do obdobia SENGOKU DŽIDAI), neviem síce načo, keďže aj tak potrebujem účet na pošte, ale budiž.

Museli sme na zmluve zanechať odtlačky svojich pečiatok s ozajskými japonskými znakmi – ja som si tú svoju zo stojenáča zabudol a musel kúpiť novú... Takže namiesto IGAMIHO v šuflíku budem na oficiálnych dokumentoch figurovať ako KUROSAKI. (pozn. editora: za ten mesiac pečiatkovania sa Japonci zakaždým, keď som ju vytiahol, na tom dobre chlámali) Ukázalo sa, že taká istá pečiatka, čo mala Pája za 100 y je nepoužiteľná, takže dobre, že som ju omylom nechal doma. Budem ju otláčať na pohľadnice. Vyzerá ako rúž.

Rúž.

Nakoniec sme si boli kúpiť mobily. Síce nám ostali nejaké po minuloročných študentkách z Palackého univerzity, ale bolo lacnejšie kúpiť si telefón plus paušál ako paušál sám o sebe. Logika? No, neviem či nejakú chcem hľadať, ale asi spoločnosti DOCOMO a AU resp. SONY-ERICSSON potrebujú odbyt.

Celú cestu pršalo a keďže držať dáždnik nepatrí k zručnostiam Európanov, trošku nás pokropilo. Tak to by bolo všetko, takže nasadnem do časostroja,  skôr než ma odhalí japonská časová polícia a vrátim sa do obdobia...

Idylická štvrť, v ktorej prebývam.

DAY 3 – BORING AND HAS NO SUBTITLE

Nedeľa ráno a nič sa mi nechce, nakoniec sa prinútim odtrhnúť od HABLADOR DE LOS MUERTOS a vystrčím hlavu z odsúvacej steny. A čo nepočujem – to mačiatko, ktoré som stretol včerajšej noci (Muhahah, ako vidíte, stále sa pohrávam s linearitou času, takže.... čo sa to... v skrini sa otvára akýsi žiariaci portál, či trhlina v časopriestore a vystupujú z neho páni v bielych kombinézach s plynovými maskami a mieria na mňa zvláštne zaguľatenými... nie, ja nechcem, sľubujem, že už nebudem zasahovať do toku času, ja... neeeeeeeem...!) si otvára hubu na celé susedstvo. Nadšene po ňom pátram očami, lež je skryté, rozverne si mňauká a ani po niekoľkom raze sa mi ho nepodarí odhaliť, paskudu jednu. (pozn. editora - za predchádzajúcu zátvorku sa ospravedlňujem, ale bola v pôvodných záznamoch a nemal som to srdce ju vymazať - nuž čo, nostalgia je beštia)

Moja anachronická posteľ. Odmyslite si obliečky, perinu a vankúše, tie som si zaobstaral až o mnoho dní neskôr.

Doniesli mi posteľ. Aspoň všetko tomu nasvedčuje, že doniesli, pretože sa mi nezdá, že by už Japonci vynašli prostriedok na teleportáciu hmoty. A okrem toho, ucítil som vánok, hneď po tom, ako sa mi na koberci zhmotnila posteľ a keď som rýchlo podišiel k oknu, zavoňal som výfukové plyny z auta, ktoré si to bafkalo k ďalšiemu zákazníkovi. (Pre tých menej chápavých, týmto sa snažím sarkasticky poukázať na to, ako sú Japonskí pracovníci neuveriteľne rýchli a výkonní.)

No, to by snáď nadnes stačilo, nemyslíte? Nechcem Vás, milí čitatelia tohto blogu, rozmaznať príliš častými, obsiahlymi či, nedaj Bože, AKTUÁLNYMI  príspevkami (o duchaplnosti radšej pomlčíme). Ako by to vyzeralo?