V pondelok nás jeden z učiteľov vzal v rámci mimoškolskej študijnej aktivity k majstrovi čajového obradu. Špeciálne objednaný autobus odviezol štrnástich študentov od školy až k majstrovmu domu, aby nám ten v tradičných japonských „kulisách“ porozprával čo to o tradičnej kultúre. Div sa svete, došlo aj na ten čaj.
Sám neviem prečo, dlho som žil s podvedomou predstavou, že čajový obrad je v skutočnosti nejaký chyták, kde vás niekoľko hodín naťahujú a nakoniec si na šálku lahodného zeleného čaju môžete nechať zájsť chuť. Teraz viem, že tomu tak nie je, hoci celá procedúra bola prispôsobená, aby bola záživnejšia pre našu čínsko-európsku skupinku, t. j. bola urýchlená. Viem si predstaviť, že v dobe Sen no Rikjúa (ach to skloňovanie), slávneho majstra čajového obradu, kedy toho ľudia nemali veľa na práci, len popíjať čajíčky a meditovať v zazene, to bolo iné kafe, resp. čaj.
Keď tradičná japonská domácnosť čaká hostí, podľa obyčaja dáva najavo určité signály, aby prichodivší vedeli ako na tom domáci sú. Zvyknú sa pootvoriť posuvné vstupné dvere (na jeden, dva palce), aby sa hostia cítili byť vítaní, takisto sa skalky na chodníčku oblejú vodou, aby hostia videli, že domáci robili poriadky a dokončili prípravy na ich príchod. V našom prípade to nebolo úplne ono, pretože celý deň snežilo/pršalo, takže prístupový chodníček bol beztak mokrý a čo sa týka pootvorených dverí, tie viedli len na malý dvor – domáci si očividne nechceli dovnútra púšťať zimu.
Ako stádočko oviec sme sa nahrnuli do domu, do ktorého niekto zjavne zabudol dať nábytok a zložili si veci. Kto bol v japonskom dome vie, že časť vstupnej izby má zníženú podlahu (v skutočnosti je to však tak, že podlaha zvyšku príbytku je zvýšená nad úroveň zeme), kde si môžete vyzuť topánky a kopnúť ich do rohu, či úhľadne uložiť na poličku. Pani manželka vystrojená v kimone nás zaviedla do miestnosti o veľkosti 14 džó, čo korešponduje s plochou štrnástich rozprestretých rohoží tatami (zodpovedá povrchu, na ktorom sa môže človek poležiačky vystrieť), ktoré slúžia ako defaultná podlaha namiesto koberca, parkiet, či linolea. Prechody medzi jednotlivými tatami-oddielmi boli dobre vidieť, takže miestnosť pôsobila dojmom skladačky (čo je pre japonskú architektúru charakteristické).
Žiaľ, nepodarilo sa mi obsadiť miesto vedľa „geniálního japonského přímotopu“ (t.j. elektrického ohrievača), ktorý predstavoval jediný kus moderného vybavenia izby. Pokiaľ ide o vybavenie premoderné, toho tam tiež bolo skromne, ďalší to charakteristický rys starého japonského interiérového dizajnu. Poetiku celého tohto prístupu nám vysvetlil sensei, domáci pán, ktorý po chvíli vstúpil do miestnosti... aby z nej za niekoľko minút vyšiel a predviedol, ako sa správne otvára FUSUMA, čiže typické posuvné dvere. Najprv si ich pravou rukou do polovice pootvoríte (tááák, to je ono...) a potom ich ľavou úplne odsuniete nabok.
Do miestnosti vstupujete kolenačky a takto by ste sa mali pohybovať po celom dome. Považuje sa za neslušné stáť či chodiť a mať tak oči v inej rovine ako vaši usadení hostia. Japonské domy mali oddávna (čiže asi od doby bronzovej, keď zavrhli zemľanky) zvýšené podlahy, aby im na ne zvonka neliezla zima. Žijú takpovediac na inej „úrovni“, ako Európania, hoci spravidla používajú nízke stolčeky, jedlo môžu klásť na zem, takisto matrace FUTONY, na ktorých spia, ich zdvihnú len o niekoľko centimetrov od zeme. Prosto a jednoducho, v japonskom dome sa nechodí, slovami senseia: „Vy by ste tiež vo svojom dome nechodili po stole či po posteli. “ Tento životný štýl si vyžaduje úzkostlivé dodržiavanie čistoty, preto by sa mali dnu nosiť biele TABI (ponožky s oddeleným palcom) ako indikátor, ktorý hneď ukáže každú smietku.
Utieranie prachu musí určite uľahčovať fakt, že japonská izba je viac menej prázdna. Futony sa dajú poskladať a napchať do neviditeľnej skrine zabudovanej v stene. Keďže sedíte na zemi, nábytok nepotrebujete a nikam by ste aj tak nedosiahli. Nemusím vám hovoriť, ako priestranne pôsobí taká miestnosť. Špecifickú atmosféru dotvára svetlo prenikajúce cez okná ŠÓDŽI, čo sú namiesto skla plnené priesvitným papierom, do ktorého si našinec zvykne baliť krémeše. Veľká časť steny je takisto tvorená odsúvateľnými fusumami, takže si človek môže vidieť na dvor (a áno, v dávnych dobách vám susedia a okoloidúci mohli vidieť dnu, čo nám všeličo napovedá o japonskej mentalite a chápaní komunity) a vychutnať si priame prepojenie s vonkajším priestorom. Takto si môže neustále uchovávať prepojenie s „prírodou“ a citlivo vnímať striedanie ročných období, čo je senzibilita predstavujúca ústredný pilier japonskej kultúry.
Narábanie s priestorom ako také je kľúčovým aspektom japonského interiérového dizajnu. Miestnosť je skonštruovaná tak, že správnym umiestnením pohyblivých fusúm sa dá rozdeliť na dve či viac menších miestností a – voilà, hneď máme viac súkromia.
Po tomto predĺženom úvode (po ktorom som začínal mať správny dojem, že som neprišiel ani tak na čajový obrad, ako na prednášku týkajúcu sa japonskej kultúry všeobecne) sensei poukázal na priestranný výklenok TOKONOMA v jednej zo stien, kde sa nachádzalo jediné vybavenie izby – zvitok na stene, váza s kvetmi a malý gong na modlitebné účely. Poeticky skromnej dokonalosti (Japoncami tradične milovanému estetickému atribútu) tohto priestoru chýbala len päťdesiatpalcová LCD obrazovka so zapojenou Playstation 3.
Nakoniec došlo aj na ten čajový obrad. Keďže som sedel na druhom konci miestnosti, nemohol som sledovať každý majstrov pohyb, ale v zásade šlo o ritualizované utieranie lyžičiek, čistenie misiek, drvenie čajových lístkov v mažiari apod., kde každá ruka má priradenú špecifickú kompetenciu a každý pohyb má symbolický význam. Počas toho v diere v zemi, kde je ohnisko / plynový varič, v kanvici vrie voda a neustále vytvára zvukové pozadie, ktoré japonským ušiam pripomína vietor v píniách, čiže MACUKAZE.
Zatiaľ čo majster pripravoval šestnásť čajíkov, pani manželka priniesla tácky s občerstvením – tradičnými (mám strach spočítať, koľkokrát v tomto texte používam výraz „tradičný“) sladkosťami v tvare valentínskych srdiečok, pripomínajúcich zeleno-červené sviečky. Namiesto tácky používame kúsok papiera a namiesto lyžičky zastrúhané drievko.
Predávanie misiek s čajom prebieha tiež veľmi formálne, pani domáca donesie šálku, obaja sa vzájomne ukloníte, vy sa ešte musíte ukloniť prísediacemu po vašej ľavici a ospravedlniť sa, že začnete piť skôr. Po celý čas sedíte v typickom sede, t. j. vaše pozadie spočíva na vašich pätách a lýtkach s kolenami zloženými vpred. Málokto z nás gaidžinov tak vydrží sedieť dlhšiu dobu bez bolestivých následkov. Sensei nám význam tejto polohy objasnil bližšie: „Bolí to, však? To je dobre. Viete prečo to bolí? Lebo vaše lýtka teraz nesú váhu vášho života. Cítite váhu celého svojho tela a viete, že žijete. Keby ste nič necítili, znamenalo by to, že ste mŕtvi.“
Potom som dostal do ruky šálku s jedným z najlahodnejších nápojov svojho života. Hoci som bol skeptický a domnieval sa, že všetok ten teáter slúži najmä ako zásterka toho, že tu v podstate ide len o „nejaký blbý čaj“, teraz už viem, že obrad nie je len samoúčelnou ritualizáciou triviálnej činnosti, ale má slúžiť na podtrhnutie a doplnenie samotného prežitku z pitia čaju, ktorý by za iných okolností, podávaný vo väčšom množstve alebo v iných miskách stratil mnoho zo svojich pôsobivých účinkov na ľudského ducha. Prostredie, atmosféra formálnosti, zmyslové vnemy – týmito prostriedkami vytvorili dávni Japonci žijúce umenie. Slovami básnika - čajový obrad, to je hlas vetra v píniách na maliarovom plátne.
No comments:
Post a Comment