A čo alternatívna kultúra?

V prvom príspevku tohto blogu som sa dušoval, že okrem svojich zážitkov z japonských štúdií sa budem venovať aj otázkam popkultúry (resp. jej kritike), alternatívnej kultúry apod. V dnešnom preblogovanom internetovom svete je ťažké ubrániť sa pocitu určitej zbytočnosti, lebo väčšina tém, o ktorých stojí za to písať, je, ako rýchlo zistíte, ak si dáte tú prácu s hľadaním, dôsledne pokrytá, či už sa jedná o varenie, počítačové hry alebo pozorovanie vlakov. Mnohokrát sú tieto témy spracované zaujímavejšie a profesionálnejšie než v nápodobných článkoch profesionálnych žurnálov. Napriek tomu sa pokúsim zaplniť „niche“, o ktorom som presvedčený, že sa v našich zemepisných šírkach nie úplne často berie do úvahy.

Najrozličnejšie fanúšikovské stránky a špecializované blogy majú tú chybu, že sú často zamerané na úzky okruh čitateľov. Bránia teda nič netušiacim obetiam preniknúť do svetov rezervovaných pre náruživých hobbystov, nerdov, otaku a podobné pochybné existencie. A verte, či nie, tieto svety majú mnohokrát veľa čo ponúknuť aj „normálnym“ ľuďom. Chcel by som, aby práve môj blog bol miestom, ktoré predstaví rozličné zákutia alternatívnej kultúry v celej ich obskúrnosti a nádhere.

Hneď na začiatku sa potýkame s problémom v samotnej definícii výrazu „alternatívna kultúra.“ Bez toho, aby som vás zaťažoval svojimi výkladmi alebo odkazmi na wikipédiu, uvediem jeden citát (ukradnutý z internetového magazínu Coilhouse), ktorý ma zaujal v súvislosti s touto problematikou.

Alternatívne subkultúry. Boli kľúčovým aspektom industriálnej civilizácie v predošlých dvoch storočiach. Boli miestom, kam industriálna spoločnosť chodila snívať. Akýmsi vývojovým strediskom pre nové sociálne stratégie... Ale vymreli. ... Začali sme ich zbierať ešte pred tým, než stihli dozrieť. Spolu s tým, ako sa rozvíjalo trhové hospodárstvo, marketing a zo všetkého mysliteľného sa začala robiť komodita na predaj, stratilo sa u týchto subkultúr určité kľúčové obdobie rastu. Autentické subkultúry vyžadujú tíšinu a dostatok času, lenže dnes už takéto tíšiny neexistujú.

Na čo sa William Gibson, najväčšie zviera cyberpunku a prorok všadeprítomných počítačových sietí, ústami postavy z knihy „All Tomorrow’s Parties“ snaží poukázať, nie je nič iné, ako ľahko pozorovateľný fakt, že neustávajúca globalizácia a komercionalizácia zabili pôvodný zmysel alternatívnosti v subkultúrach a spravili z neho alternatívnosť v zmysle – „kúpim si radšej prášok značky Ariel alebo Persil?“ Autori inzinu Coilhouse zachádzajú ešte ďalej a vyhlasujú alternatívnu kultúru za mŕtvu. Takže čo tu potom riešim?

Vyššie načrtnutý problém sa dá príhodne aplikovať na problematiku videohier (alebo, ak chcete, počítačových hier). Nechajme zatiaľ bokom úvahy, či sa jedná o umeleckú formu, alebo nie a vezmime si za predpoklad, že videohry vskutku predstavujú svojbytné a pomerne mladé umelecké médium. Na rozdiel od etablovaných umeleckých foriem ako literatúra, výtvarné umenie, či film sa tento prírastok pochybného pôvodu narodil do sveta ovládaného nekompromisnými pazúrmi komerčnej mašinérie. Týmto nechcem tvrdiť, že by umelci v dávnych dobách nepísali, nemaľovali a neskladali pre prízemnú vidinu zisku, len chcem poukázať na nerovné východzie postavenie hier v rozličných debatách o umení. Hry ako nesmierne mladá umelecká forma nemali ešte šancu dozrieť, nemali čas ukázať svojich Homérov a Vergíliov, či DeMillov. Špecifickosť modernej doby, v ktorej sa toto médium zrodilo, z neho spravilo marketingový produkt ešte skôr, než v ňom stihlo zapustiť korene podhubie, z ktorého by vyrašilo Veľké umenie. K problematike hier sa tu budem v budúcnosti často vracať.

Odpoveď na otázku, aký dopad má súčasná konzumná spoločnosť na alternatívnu kultúru nie je zďaleka jednoznačná. Napriek vyššie uvedenému povzdychnutiu si nad ničivými prejavmi moderného marketingu si musíme položiť inú otázku, a síce: bola by kultúrna tíšina v tomto prípade tým najlepším pre cieľového – a zase sa nevyhnem tomuto výrazu – konzumenta? Dnešný svet predsa poskytuje toľko možností, od komerčných masmédií po internet, ako sa dostať k neprebernému spektru úžasných a pozoruhodných vecí, ktoré by nám v dávnejších dobách zostávali skryté. Rovnako tak aj tento blog ašpiruje stať sa aspoň sčasti mapou (či skôr nešikovne naškrabaným plánikom) miest, kam ešte možno chodiť snívať.

S. H. O. P. P. I. N. G., we're shopping!

Dnes sa s vami podelím o cenné poznatky, ktoré som nadobudol vďaka svojim neohrozeným výpravám do blízkeho supermarketu. Vypracoval som dôkladnú obrazovú dokumentáciu, ktorú doplním primeraným komentárom. Tak sa pohodlne usaďte, zbystrite pozornosť, vytiahnite si ceruzku a poznámkový bloček, spravte si chodníček vo vlasoch, budete tak vyzerať pri čítaní intelektuálnejšie.

Čo sa mi páči na japonskom marketingu je jeho zvláštna tendencia úprimne charakterizovať cieľovú skupinu svojich zákazníkov:

Takisto ma zaujalo toto mydlo:

Dostáva sa mi oprávnenej kritiky v tom zmysle, že by som tu mal viac písať o tradičných japonských zvyklostiach a sviatkoch. Rozhodol som sa tento nedostatok urýchlene napraviť aspoň takto, fotograficky. Onedlho tu máme Sviatok Sv. Mikuláša a ako môžete vidieť, japonskí predajcovia nič nenechávajú na náhodu. Na tento obľúbený japonský sviatok sa dôkladne pripravili. Mandarínky a arašidy boli vo vedľajšom regáli:

Prajem bohatú mikulášsku nádielku!

V neďalekom nákupnom centre Bell Mall chodí na prvom poschodí takýto vláčik:

I wanna take a ride on a choo-choo train.

Na rovnakom mieste sa mi podarilo spraviť významný objav. Fanúšikovia počítačových RPG medzi vami si určite často kládli otázku, aký bol osud neohrozeného rangera Minsca a jeho verného škrečka po udalostiach v druhom dieli legendárnej hernej série Baldur’s Gate. Odpoveď vás zaiste prekvapí – Minsc si zjavne otvoril butik v Ucunomiji! Tu je dôkaz:

Takto vyzerali moje prvé raňajky v Japonsku:

Tie zľahka opečené biele rúrky sa volajú čikuwa a pomáhajú mi skrátiť chvíle čakania a hladu, až mi z domoviny príde balíček s mojim obľúbeným macesom. Hoci by sme čikuwu len ťažko mohli považovať za plnohodnotnú náhradu krehkého nekvaseného chleba, svojou všestrannosťou a skvelou chuťou sa približuje k biblickej dokonalosti macesu. Vyrába sa navíjaním zmesi rybej pasty surimi a vaječného bielka na bambusovú tyč a jej následným tepelným spracovaním. Je lacná, má vysoký obsah bielkovín, málo tukov a môže sa konzumovať samostatne či v kombinácii s akýmkoľvek iným pokrmom.

Spam, ktorý predstavuje neodmysliteľnú súčasť každých vyvážených raňajok, som našiel zastrčený na polici v obchodnom dome na svojom prvom nákupe. Odvtedy sa, verný popkultúrnej tradícii, neustále presúva na rôzne náhodné a zastrčené miesta v regáloch, kde akoby zamestnanci supermarketu potrebovali narýchlo vyplniť prázdne miesto.

Lovely and beautiful, as always.

Zelenina a ovocie sú v Japonsku veľmi drahé a ich proporcie často nezodpovedajú ich ekvivalentom dovážaným do Európy. Najmä cena a vzhľad papriky sú pre gurmána z oblasti uhorského gastronomického vplyvu trošku netradičné:

Nikdy som nebol veľkým fanúšikom dochucovania čajov. Obzvlášť cudzí bol pre mňa britský zvyk konzumovať ho s mliekom. Royal Milk Tea od spoločnosti Kochakaden, division of the Coca Cola Company, ma prinútil prehodnotiť môj prístup. Jeho základ tvorí čierny čaj, mlieko a božská ambrózia. Najlepšie je, že ho predávajú spolu s inými teplými nápojmi pri pokladni, takže sa pri odchode zo sámošky môžete za dobre vykonaný nákup odmeniť jeho lahodnou chuťou.

Tea as usual, Your Royal Highness?

Na záver vás musím vystríhať pred japonskými ovocnými pseudo-jogurtami, ktoré číhajú na nič netušiacich cudzincov odchovaných na Jogobele. Obsah tohto tégliku bol napriek roztomilému názvu tak nechutný, že som ho musel vyhodiť hneď po prvom súste:

Even the photo is distorted by its awfulness.

A nakoniec, niečo pre tých, ktorí si lámu hlavu nad problémom, čo si Japonci natierajú na ten svoj biely sendvičový chlieb:

Trocha nostalgie s margarínom.